Cena mesta Košice pre Jána Peržeľa

Pred niekoľkými dňami oslávil v kruhu rodiny a priateľov šesťdesiate narodeniny. Zároveň si pripomína štyridsať rokov práce v železiarňach. Dosť na bilancovanie. V prípade Jána Peržeľa, vedúceho oddelenia servis ľudských zdrojov vedenia spoločnosti U. S. Steel Košice, je však minulosť skôr odrazovým mostíkom do budúcnosti. Plánov má habadej. Nechystá sa na "sladké ničnerobenie". Nakoniec, jeho doterajší život hovorí výrečne o tom, že je zvyknutý žiť naplno.

V stredu, 7. mája, si z rúk primátora mesta Košice Františka Knapíka prevzal Cenu mesta Košice. Dobre naladený s úsmevom na perách prijímal gratulácie kolegov a blízkych. "Ďakujem vedeniu spoločnosti, že ma navrhla na ocenenie. Úprimne," odkázal prostredníctvom Ocele východu. Zemplínčan, narodil sa v Bánovciach nad Ondavou, nedá na svoj rodný kraj dopustiť. "Nikdy v živote," hovorí presvedčivo. "Je to nádherný kraj s fantastickými ľuďmi. Ľudové zvyky a piesne Zemplína nosím hlboko v srdci. Život to mohol zariadiť aj inak, ale aj moja manželka je zo Zemplína. Tak to asi malo byť. Vyznávame rovnaké hodnoty a máme rovnaký pohľad na život a ľudí. Zoznámili sme sa v železiarňach, kde som začal pracovať hneď po škole. Mám fantastický a nádherný rodinný život, pravda, ak by som nebol chorobne nespokojný človek."

Začínal ako zámočník, vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Väčšinu profesijného života, tridsaťpäť rokov, venoval práci s ľuďmi. Bol pri zrode sociálnej politiky vo VSŽ v roku 1989, pred jedenástimi rokmi zastával aj post personálneho riaditeľa spoločnosti VSŽ Oceľ s. r.o. Pričinil sa o vznik bývalých poisťovní - zdravotnej poisťovne Sideria i doplnkovej dôchodkovej poisťovne Stabilita a i v súčasnosti, po transformácii spoločností, je členom ich samosprávnych orgánov.

"Vo firme som za štyri desiatky rokov prežil obrovské premeny. Prečo som ostal? Mám tu priateľov a hlavne, vždy som mal šťastie na nadriadených, či z odborného alebo ľudského hľadiska. Nemal som dôvod utekať. Neraz to vysvetľujem bývalým kolegom, ktorí sa čudujú, že som ešte stále tu. Mnohí ešte ani dnes nechápu zákonitosti príchodu zahraničných investorov na Slovensko. Ani ja som v začiatkoch nebol nadšený. Ale to mám už dávno za sebou. Čím ma prekvapili v našej firme? Hlavne tým, ako sa rýchlo vyrovnali s pracovnou disciplínou. Nám, ktorí sme tu spolu pracovali dlhé roky, by to, vzhľadom na väzby, trvalo večnosť. Zjednodušilo sa aj riadenie. A stále ma prekvapujú tým, ako prezieravo investujú, ako sa venujú športovým, kultúrnym a umeleckým aktivitám. Ako mimoriadne pomáhajú hokeju, rozvoju mládežníckeho športu a rozvoju duchovného života v meste. Naša firma má vynikajúci imidž, ktorý si stále udržiava tým, že pomáha regiónu v mnohých oblastiach. Ja si najviac cením pomoc hendikepovaným deťom."

Ján Peržeľ má mimoriadne blízko ku kultúre i športu. Pred takmer dvadsiatimi rokmi začal, ako vraví, "vážnejšie" maľovať. Bol spoluzakladateľom združenia nezávislých výtvarníkov Slovenska v Košiciach Artefakt, iniciuje a organizuje maliarske a sochárske sympóziá. "K plátnu a štetcu ma priviedol môj dobrý priateľ Ján Doboš a som mu za to nesmierne vďačný. Umožnil mi spoznať mnoho vzácnych ľudí. Po založení Klubu Zemplínčanov pred trinástimi rokmi som sa začal zaujímať o autentický folklór. Stretnutia s podobne založenými ľuďmi mňa i manželku Hanku udržiavajú v dobrej nálade.

Ako mladý som hrával hokej i futbal. Nebol som taký dobrý hráč ako brat, obaja sme boli svedomití, ale i tak si myslím, že sme mohli dokázať viac. Najmä ja. Vždy som mal blízko najmä k futbalu. Niečo som sa naučil a myslím, že mu aj rozumiem. Dodnes sa smejem, keď si spomeniem na víťazstvo nad silnou Spartou v Poštornej vo finále federálneho pohára, Spartakom Moskva v Moskve, či finále pohára s Dunajskou Stredou, alebo keď som na druhý deň po zápase v Rimavskej Sobote v poslednom kole priniesol na zasadnutie Slovenského futbalového zväzu šampanské s etiketou majstra 1. FC Košice. To boli Trnavčania i Bratislavčania šťastní. Predpokladám, že mnohí vedia, o čom hovorím. Škoda, že po rokoch sa súdny človek zasmeje i pri dnešných výsledkoch našej ligy. Na košický šport, hlavne futbal, som nezanevrel tak ako niektorí experti, mám obrovskú radosť z každého úspechu," vraví bývalý prezident 1. FC Košice a člen Slovenského futbalového zväzu.

Najväčšiu radosť mu robia blízki, ktorými je obklopený. "Som rád, keď sú zdraví, hlavne moja drahá mama, myslím na ňu každý deň, keď sú v dobrej pohode moje najväčšie poklady, vnúčatá Viki a Oli. Rovnako ma teší, keď môžem niekomu pomôcť, keď mi ´vyjde´ obraz alebo sa vydarí akcia v ktorej ´mám prsty´. Keď je v práci tvorivá atmosféra, keď sa stretnem s dobrými ľuďmi, keď je poriadok vo vzťahoch. Teším sa z každej maličkosti, veľkých radostí je málo, treba si robiť navzájom malé radosti," konštatuje.

Nemohli sme sa neopýtať na najbližšie plány. "Nosím v hlave veľa motívov na výtvarné stvárnenie. Mám veľa odloženého dreva na vyrezávanie. Je tu leto a s ním folklór. A o chvíľu XIII. Zemplínsky majáles a Dni Malej Idy, kde teraz bývam a chcem pre obec niečo urobiť. Vždy s humorom vravím, že je to dosť aj na mladého človeka. A keby som sa predsa len nudil, tak si niečo vymyslím."