Predstavujeme tohtoročných finalistov U. S. Steel Talent Night

Daniel Kosiba už nie je žiadny tínedžer. Má dvadsaťsedem rokov, vlastný názor na život i na hudbu. Tento sympaťák s "eddiemurphyovským" smiechom už šesť a pol roka hrá so svojou kapelou muziku, ktorú možno nazvať grunge. V podstate však ide o snahu čo najúprimnejšie sformulovať vlastnú výpoveď o tomto svete. Spolu s bratmi Durkáčovcami, mladým nadaným basákom Tomášom a svojim rovesníkom Ľubošom za bicími si myslí, že ešte stále sa oddá ľuďom čosi hovoriť. Ešte vraj počúvajú. O tom, že sa Asfalt svojim poslucháčom prihovára úspešne, svedčí jeho postup do finále Talentu.

· Prečo práve Asfalt? Ako ste prišli na taký názov skupiny?
Veľmi jednoducho. Išiel som autobusom okolo asfaltovacieho stroja, ktorý mal slovo asfalt napísané na boku. Bolo to krátke a výstižné pre našu trochu tvrdšiu muziku. Rocková liga v prešovskom ABC 1999 sa stala dátumom narodenia kapely. Odvtedy sme síce trochu menej tvrdí, hráme jednoduchšie, ale myslím si, že Asfalt je stále dobrý. (Smiech)

· Zdá sa, že ste sa na svojom "asfalte" dobre rozbehli. Asfalt však môže byť aj mäkký, lepiaci sa na nohy, rozbitý, deravý...
(Smiech). "Ó dobrý Bože, pozri čo sa deje na tomto svete, plnom beznádeje, už skoro každý je tým nakazený, len pozri čo sa deje na tej Zemi, sprav s tým niečo, prosím v jej mene, veď plače ti na ramene, a mnou hneď začať môžeš." To je jeden z mojich textov, ktorý azda vystihuje to, čo sa snažíme dať na vedomie ľuďom. Ten text sa volá Žiadosť na generálnu opravu tohto sveta, a keď ju "povolia", tak na kvalite asfaltu nebude záležať.

· Veríte, že sa tento svet zmení k lepšiemu?
Celkovo sa síce rútime do záhuby, ale všetko možno ešte nie je stratené. Práve o tomto je naša hudba. Chceme, aby jej ľudia rozumeli a aby to nebolo iba o láske, o jednej babe. Je o svete, o spoločnosti, ale aj o mne, o tebe.

· Svoje kocky hádžete na asfalt už zopár rokov a dnes vám konečne začínajú padať šestky. Čo vy na to?
Náš postup do finále Talent Night bol pre nás totálnym prekvapením. Ale keďže sme dopredu nič neočakávali, ani nás to nezložilo. Zbytočne sme tam nešaškovali, nedoliezali, pri vystúpení nezdržiavali. Zahrali sme svoje a šli. Po vystúpení sme ani neboli za Oskarom Rózsom. Pozrite, ja som stále tu, zatiaľ mám nápady, píšem texty, skladám hudbu, hlas mi ešte neodišiel (smiech). Je to môj život. Ja budem hrať za každých okolností ďalej. Samozrejme, som rád, že sme takto obstáli a najlepšie by bolo, keby sme sa stali talentom roku 2006. Šanca tu je. (Smiech.)