August 68 a roky tzv. normalizácie v spomienkach Borisa Štěrbáka

Šeťdesiate roky, vďaka miernej liberalizácii socialistického režimu, boli pre bývalé Československo veľkou nádejou. Vieru v zmenu ukončila 21. augusta 1968 invázia vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy. Obrodný proces, známy ako Pražská jar, bol potlačený.

Horúce augustové dni spred štyridsiatich rokov i roky po, známe ako normalizácia, oživil vo svojich spomienkach Boris Štěrbák, v tom čase pracovník VSŽ.

· Čo pre vás znamená leto roku 1968?
- Pre mňa to bol čas veľkých nádejí a ilúzií. Koncom mája a začiatkom júna sme boli s manželkou na dovolenke v Soči. Na letisku v Kyjeve bolo medzipristátie. Stretli sme sa s našimi ukrajinskými priateľmi, ktorí nás tam čakali. S obavami hovorili o informáciách, ktoré dostali na straníckych schôdzach. Vraj v Československu sa formuje kontrarevolúcia. Upokojoval som ich, že nič také sa u nás nekoná, že ide o demokratizačný proces, cieľom ktorého je návrat k pôvodným hodnotám socializmu. Pri lúčení sa naša priateľka rozplakala a opakovala, že má o nás strach. V Soči sme sa zoznámili s niekoľkými príjemnými sovietskymi občanmi. Aj tí sa nás pýtali na dianie v Československu. Odpovedal som im ako zanietený dubčekovec. Neoponovali mi, boli veľmi opatrní, zrejme si dobre uvedomovali v akom režime žijú a čo nám hrozí.

· Kde vás zastihla správa o okupácii?
- Doma, už v noci nás zobudili známi, že máme počúvať rozhlas. Tak sme sa dozvedeli o invázii.

· Čo ste urobili?
- Ráno sme normálne šli do práce, manželka do Hutných stavieb, ja do VSŹ. Na rôznych strategických miestach stáli tanky, odstavené akoby v palebnom postavení. Pôsobilo to vyslovene zastrašujúco.

· Ako si spomínate na dianie v železiarňach?
- Spomienky na udalosti staré 40 rokov, hoci dramatické, sú už veľmi vyblednuté a naviac môžu byť skreslené stavom súčasného poznania. Viem ale, že som sa zúčastnil na rôznych schôdzach, väčšinou to, myslím, boli "verejné stranícke", na ktorých sme podporili vysočanský zjazd i dubčekovské vedenie, protestovali proti okupácii a pod. Tiež si spomínam na množstvo letákov, protestných transparentov a pod., ktorých bolo vo VSŽ plno. Zaujímavé však je, že výroba sa ani na chvíľu nezastavila. Ľudia boli rozhorčení, všade sa politizovalo, ale produkcia pokračovala plynulo.

· Ako ste prežili roky takzvanej normalizácie?
- Po okupácii niektorí moji blízki príbuzní odišli do zahraničia, aj veľa mojich priateľov i priamych spolupracovníkov. Spomínam si, že môj nadriadený - Bedřich Staněk, technický námestník podnikového riaditeľa VSŽ, sa ma vtedy opýtal, či sa tiež nechystám "na Západ", pretože "tu bude život na kolenách". Vyštudoval v Sovietskom zväze a mal odtiaľ i manželku, nerobil si teda na rozdiel odo mňa ilúzie.
Ešte za "demokratizačného procesu" ma za VSŽ vybrali pracovať v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) v Moskve. Vyhodili ma odtiaľ počas čistky aparátu RVHP. Vrátil som sa teda do VSŽ, a musím povedať, že niektorí členovia vedenia VSŽ, napríklad podnikový riaditeľ Michal Hanko, alebo investičný námestník Pavol Majerský, či Ján Tkáč (budúci košický primátor) sa ku mne zachovali veľmi slušne - neposlali ma "k lopate", ale umožnili mi vykonávať technickú prácu. Bol som síce diskriminovaný - nesmel som zastávať žiadne vedúce funkcie, nesmel som mať podriadených, mal som stanovený platový strop, nesmel som absolvovať žiadne kvalifikačné školenie, mal som blokované cestovanie "na Západ" a podobne, ale pracovné úlohy som dostával veľmi zaujímavé. Pripravoval som nové oceliarske technológie a môžem povedať, že mám isté zásluhy na realizácii plynulého odlievania ocele do brám, mimopecnej metalurgie (vákuovanie, odsírovanie, injektáž prísad tryskou), aplikácie zasúvadlových uzáverov liacich panví či monolitických výmuroviek (strojové ubíjanie výmuroviek). Hlavným dôvodom bola skutočnosť, že som rozumel technickej problematike, poznal som jazyky, čítal odbornú literatúru v origináli a vedel som sa tiež bez problémov dohovoriť so zahraničnými firmami, ktoré tieto technológie ponúkali. Takže som sa zúčastňoval na vyhodnocovaní ponúk, spracovaní technickej dokumentácie a napokon i na montážach, komplexných skúškach a uvádzaní zariadení do prevádzky. Bola to skutočne zaujímavá činnosť, ktorá mi pri všetkých kopancoch zo strany tupcov a zlých ľudí dávala istú satisfakciu.

· Ako dnes spätne hodnotíte udalosti roku 1968?
- Demokratizačný proces roku 1968 predstavuje pre mňa pokus o návrat k autentickému socializmu, čo je pre mňa kombinácia demokratických tradícií a sociálnej spravodlivosti aj odideologizovanie ekonomiky, umožňujúce naštartovať cestu k prosperite. Že to bola vo vtedajších bipolárnych pomeroch ilúzia, o tom nás rukolapne presvedčila okupácia v auguste 1968 i nasledujúca tzv. normalizácia. Napriek tomu si myslím, že udalosti jari 1968 neboli márne. Inšpiroval sa nimi M. S. Gorbačov pre "perestrojku" a bez nej by asi nedošlo k zbúraniu berlínskeho múru a k nášmu "novembru 1989". Existovala totiž ešte možnosť silového riešenia krízy Sovietskym zväzom: tvrdá diktatúra a harašenie nukleárnym potenciálom, schopným zlikvidovať civilizáciu na našej planéte. "Staré pomery" by sa tak v ZSSR, a tým aj u nás, uchovali ešte niekoľko desiatok liet. Preto: vďaka za jar 1968!
A ešte jednu poznámku nakoniec, ktorú smerujem k mladej generácii. Nedávno som čítal múdru myšlienku (citujem voľne): "v roku 1989 sme síce ´zvíťazili´ nad komunizmom, ale dodnes sme neodstránili príčiny, ktoré viedli k jeho vzniku." Na toto by sa nemalo zabudnúť pri konfrontácii s problémami, ktoré vznikajú v dnešnom, rýchlo sa globalizujúcom svete.

Boris ŠTĚRBÁK
Inžinier Boris Štěrbák (1930) po absolvovaní hutníckej fakulty v Ostrave pracoval v hlinikárni v Žiari nad Hronom, v Niklovej hute v Seredi a od roku 1963 vo VSŽ Košice na rôznych inžinierskych postoch. V roku 1989 bol jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu vo VSŽ a v meste Košice. Krátky čas bol poradcom generálneho riaditeľa VSŽ, potom sa stal riaditeľom kancelárie ministra hutníctva ČSFR, neskôr v takej istej funkcii pracoval na ministerstve zahraničného obchodu. V rokoch 1991 až 1995 pôsobil v Mníchove ako obchodno-ekonomický konzul. Po návrate do Košíc bol asistentom primátora Mesta Košice, neskôr prešiel do Kancelárie prezidenta SR. V súčasnosti je v dôchodku, ale neformálne ešte pôsobí ako osobný tajomník bývalého prezidenta SR.