Šiesti hutníci s najvyššími rezortnými vyznamenaniami

Od dvadsaťosem až do štyridsaťdva a pol roka odpracovali v košických železiarňach šiesti zamestnanci U. S. Steel Košice, s.r.o., a jej dcérskych spoločností, ktorých v piatok, 5. septembra, v rámci osláv Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov v Banskej Štiavnici odmenili rezortnými vyznamenaniami - Odznakmi ministra hospodárstva SR.

Tým najdlhšie pracujúcim spomedzi nich je, vlastne bol, lebo od 1. júla tohto roka je na zaslúženej penzii, Ján Lelko, do 30. júna 2008 vedúci oddelenia technológie radiátorov DZ Hutnícka druhovýroba, laureát odznaku Za pracovnú vernosť. A ako si spomína na svoj prvý pracovný deň pod vysokými komínmi?

"Aj šokujúco. Začiatkom januára 1966 som niekde na Terase v Košiciach čakal na električku číslo šesť. V električke, ktorá na zastávke pristavila, som zbadal kolegu z vysokej školy. Nastúpil som, začali sme sa rozprávať a zarozprávali sme sa až tak, že som sa zbadal až kdesi za Perešom a zistil som, že som v ´erke´. Chcel som vystúpiť, no kamarát mi vraví, že keď som už tu, nech s ním idem a že mi ukáže, kde pracuje. Keď sme prichádzali na jeho pracovisko, stretli sme bývalého šéfa prevádzky Chémia v Koksovni. Ten ma začal hneď lanáriť, aby som tam začal robiť, povysvetľoval mi, akú robotu by som robil, za aký zárobok no a mne sa to tak zapáčilo, že som nechal školu a začal som robiť vo VSŽ," spomína J. Lelko na svoje začiatky v Redukčnej stanici pary. V hute potom vydržal ďalších 42,5 roka. Po desiatich rokoch prešiel na ´radiátorku´. "Dnes už naše radiátory KORAD patria medzi európsku špičku," tvrdí, spomínajúc na roky, keď sa zo zoraďovača v auguste 1976 prepracoval na pozíciu vedúceho oddelenia technológie radiátorov, v ktorej pracoval od začiatku júla 1998 až do odchodu do dôchodku. "Či som si už zvykol? Ešte si dôchodok ani neuvedomujem. Som akoby na dlhšej dovolenke. Ešte mi to neprišlo. Uvidím tak o polroka, čo tom so mnou bude robiť. Bol som zvyknutý na robotu... Učím sa byť dôchodcom."

Do dôchodku nemá ďaleko ďalší držiteľ Odznaku ministra hospodárstva SR Za pracovnú vernosť Ján Zeľo. Dočká sa ho vo februári 2009 a, ako povedal, teší sa naň. "Už je najvyšší čas. Budem ho prežívať na rybačkách, na chate pri Domaši, v rekreačnej oblasti Eva pri Holčíkovciach, často aj s vnučkami," povedal. Tvrdí, že za tých štyridsať rokov prežil vo fabrike dosť pekného i namáhavého. "Prebrať si odznak ministra bol preto potešiteľný pocit," povie s hrdosťou a zaspomína si na začiatky v Mechanickej skúšobni atestovania materiálov a skúšania materiálov spoločnosti U. S. Steel Košice - Labortest, v ktorej začínal v roku 1968 ihneď po ukončení základnej vojenskej služby a kde pracuje doteraz ako vedúci odboru. "Ešte na začiatku, keď sa začali vyvíjať nové materiály a akosti nám pri zvýšených očakávaniach ´vyšli´ aj veľmi dobré výsledky, lebo sme pracovali na zariadeniach, ktoré fungovali len na dobré slovo. Na druhý či tretí deň sa na našu fintu prišlo," pousmeje sa nad veselou príhodou J. Zeľo.

"Je to ocenenie všetkých ´koksárov´. Zaslúžia si ho tí, ktorí odišli do dôchodku, aj tí, ktorí v Koksovni pracujú. Som rád, že som mal to šťastie a že ma navrhli. Reprezentujem DZ Koksovňa a v ocenení sú ohodnotené výsledky celého závodu," zdôveril sa od roku 1995 vedúci prevádzky VKB 3 Jozef Gbúrik ešte pred prevzatím odznaku Za pracovnú vernosť. Nezabudol pripomenúť, že "koksári" si plnia všetky úlohy zodpovedne a rovnomerne. Spomenie si aj na začiatky, keď okolo koksárenských batérií bolo plno prachu. "Teraz je situácia iná, omnoho ekologickejšia. Keby prišli kolegovia, čo odišli do dôchodku pred desiatimi rokmi, nespoznali by to. Samozrejme, vyžiadalo si to veľa investícií, hlavne v poslednom období, keď do fabriky prišiel U. S. Steel. Prežil som pár mesiacov aj v amerických koksovniach - v roku 2005 v Clairtone pri Pittsburghu a o rok neskôr v Gary Works pri Chicagu. Nemáme sa za čo hanbiť. Samozrejme, máme aj rezervy a musíme na ich odstránení pracovať," nezabudne podotknúť.

František Jóska, manažér opráv žiaruvzdorných výmuroviek z dcérskej spoločnosti Reliningserv, rád spomína aj na robotu mimo U. S. Steel. Napríklad aj na generálnu opravu 200-metrového komína v Elektrárni Vojany spred niekoľkých rokov. Ba z pamäte vyloví aj príhodu z roku 1976, keď ako absolvent Hutníckej fakulty VŠT Košice začínal vo VSŽ v závode Údržba - opravy žiaruvzdorných výmuroviek hutných agregátov ako šéf technologickej prípravy opráv pre vysokú pec. "Na posedení po zdarnej akcii ma služobne starší kolegovia privítali slovami: Ferku, tá tvoja pozícia ti sadne ako uliata. Ako r.. na nočník!" Pripomenie, že odznak Za pracovnú vernosť, ktorý si v piatok prevzal, je ocenením celého kolektívu, nielen jednotlivca. "Ten je len na špici. Je to vyznamenanie celého kolektívu, ktorý vie naozaj zabrať. Sú to dobrí odborníci a vynikajúci kolektív," povie a vyzdvihne najmä svojho zástupcu Vladimíra Tomusku, ktorý je podľa neho perfektný vo všetkých smeroch. "Chlap na správnom mieste!"

Služobne i vekom najmladším z pätice najčerstvejších držiteľov odznaku Za pracovnú vernosť je Ján Kmeť, od roku 2003 majster Dynamo liniek č. 1 a 2 DZ Zušľachťovne. "Vnímam to ako ocenenie môjho prístupu k práci a prínosu k výsledkom nielen prevádzky, ale celého závodu. Snažím sa zlepšovať pracovné podmienky, aby sme s našimi výrobkami dokázali konkurovať a prinášali fabrike a jeho zamestnancom čo najväčšie zisky," zveruje sa so svojimi pocitmi. Vie porovnávať. Tiež prežil na jednom mieste dlhé obdobie. Za jeho 28 rokov sa, ako tvrdí, na dynamo linkách veľa zmenilo. "Kvalita je neporovnateľná. Hoci máme staršie agregáty, snažíme sa ich udržiavať v takej kondícii, aby sme vyrobili konkurencie schopný plech."

Odznakom ministra hospodárstva SR Za pracovnú obetavosť sa od piatku môže právom hrdiť Štefan Nižník, predák - elektronik, špecialista pre oblasť inšpekcií a opráv najzložitejších riadiacich elektronických systémov DZ Mechanika, prevádzky Opravy základných prostriedkov. "Hreje ma tento pocit. Stále som chcel napredovať a neostať ako sa hovorí na vavrínoch. Aj dobrý farár sa do smrti učí. Musel som sledovať vývoj, najmä v elektronike ide míľovými krokmi. Držať krok je dosť náročné. Za to, čom som pre fabriku urobil a čo ešte možno urobím, za to sa nebudem nikdy hanbiť," povie hrdo. Dodá, že práca mu je zároveň koníčkom. "Viem, že sú aj lepšie platné miesta. Možno som aj mohol to svoje zmeniť. Stále ma to však tam drží, veď predsa som ešte neurobil všetko," naznačí predák, ktorý ako elektroúdržbár začínal vo VSŽ ešte v júli 1968.