Môj dovolenkový príbeh

Leto sa pomaly končí a s ním aj súťaž o najzaujímavejší dovolenkový príbeh. V redakcii sa nám už nazbieralo niekoľko vašich príbehov, zážitkov, postrehov a fotografií. Sme však presvedčení, že je to iba omrvinka z tých, ktoré si vozíte domov z ciest. Možno si myslíte, že váš príbeh nemôže zaujať, alebo ste si doteraz iba nenašli čas na to, aby ste dali dokopy zopár riadkov o svojich cestovateľských zážitkoch a zalovili vo svojom domácom foto archíve. Neváhajte, máte už iba zopár dní na to, aby ste sa zapojili do súťaže Ocele východu, v ktorej môžete získať finančné a vecné ceny. Uzávierka súťaže, ktorej podmienky nájdete na inom mieste novín, je 15. septembra.
Pre všetkých, ktorí váhajú, či práve ich dovolenka, stojí za uverejnenie, ponúkame ako "chuťovku" niekoľko príbehov. A vám ostatným oddychové čítanie.

"Pristátie" na mokrom

Počas tohtoročnej dovolenky, ktorú som prežil so svojou rodinou a známymi v stanovom tábore na Zemplínskej Šírave, sme zažili vzrušujúce chvíle. Pri každodennom kúpaní a slnení sa na pláži sme pozorovali teplovzdušný balón vznášajúci sa nad našimi hlavami. Nič výnimočné, poviete si. Aj my sme si to mysleli. Dovtedy, kým nás nezaujal častejší hluk, sprevádzaný horením horákov. Čo sa dialo ďalej, vidieť na fotografii. Teplovzdušný balón nekontrolovane klesol nad hladinu. Pritiahnuť ho k brehu sa snažil náhodný motorový čln, plaviaci sa okolo. Podarilo sa mu to až za pomoci niekoľkých chlapov, ktorí si, ako my všetci, mysleli, že ide o atrakciu. Mylne sme sa nazdávali, že balón sa udrží nad hladinou a vietor ho odnesie na opačný breh. Všetko dopadlo dobre a bez zranení, hlavne pre šesťčlennú posádku teplovzdušného balóna.

Jozef VÍTEK

"Teroristka" s modrými vlasmi a múkou

Koncom júna minulého roku sme sa s rodinou rozhodli pre dovolenku pri mori. Dostali sme nápad, ako našu cestu spestriť a zároveň aj predĺžiť. K Španielsku sme si pridali aj Anglicko, kde sme navštívili môjho bratranca.
Keďže som letela prvýkrát, pocity z lietania boli zmiešané. No keď som do lietadla nastúpila, všetko bolo jasné - let sa mi zapáčil. Prvé dva dni sme prežili v studenom Anglicku. Akosi sa mi tam nepáčilo, lebo krajina mi pripadala smutná. Ja som sa totiž nevedela dočkať Španielska. Konečne prišiel deň, keď sme na letisku Stansted v Londýne s radosťou očakávali náš odchod do Allicante. Moje pocity sa však zmenili v okamihu, keď ma pri kontrole začali podozrievať, že som teroristka. Všetko tomu nasvedčovalo. Vlasy som mala zafarbené na modro a teta mi do kufra zabalila polohrubú múku, ktorá podľa názoru letiskovej kontroly vyzerala ako bomba alebo drogy. Samozrejme, hneď ma celú prezreli od hlavy až po päty. Dokonca som sa musela z botasiek aj vyzuť a tričko od pása nahor zodvihnúť. Z kufra mi rázne a rýchlo povyhadzovali všetky veci. Aby som neutiekla, stáli okolo mňa dvaja vysokí ochrankári. Keď tú moju zázračnú múku konečne objavili, všetci naokolo sa schuti zasmiali a ochrankári sa mi ospravedlnili. Nezabudli ani na pochvalu mojich modrých vlasov. V rýchlosti som sa obula a veci nahádzala späť do kufra. Vzápätí sme sa všetci rozbehli k lietadlu, ktoré čakalo už len na nás. Poviem vám, bol to môj najväčší trapas v živote.
Po takmer troch hodinách vo vzduchu sme konečne dorazili do Allicante, kde bolo asi 50 stupňov Celzia na slnku. Celé dva týždne som si vychutnávala pláž a letnú dovolenkovú atmosféru. Ochutnala som aj špeciality španielskej kuchyne. Najväčšou špecialitou bola paella. Bolo to výborné jedlo z ryže a morských príšeriek. Všetko bolo perfektné, až kým sme nedorazili späť na Slovensko. Vlak z Bratislavy do Košíc meškal hodinu. Keď sme doň konečne nastúpili, vo vedľajšom kupé sa nám o spoločnosť postarali hluční Rómovia. Začali si vyspevovať a búchať. V kupé ich bolo jedenásť aj so psom a tak ich po približne sto kilometroch z vlaku vysadila železničná polícia. Čerešničkou na torte boli naše slovenské toalety vo vlaku. Už len pohľad na ne bol hrozný...
Najdôležitejšie však bolo, že domov sme prišli zdraví, opálení a plní zážitkov. Dúfam, že na najbližšej dovolenke sa mi také trápnosti, ako napríklad v Anglicku, viac neprihodia.

Zuzana HANKOVÁ

Keď neznalosť reči neprekáža...
Čo všetko môže priniesť výlet do Londýna

Osud asi tak chcel, aby moji dvaja synovia odišli na skusy do sveta. Usadili sa v Anglicku v meste Brighton. Pri jednej z návštev doma sa ma syn opýtal, či som už niekedy letel. Ja veruže áno, ale z čerešne. Tak tu sú dve letenky, idete k nám na návštevu. Rozhodol.
Leteli sme z Budapešti, kde nám deti aj rezervovali parkovanie pre auto. Spoločnosť, ktorá sa mala o vozidlo postarať, nás zaviezla na letisko. Syn sa s nimi dohodol, že keď priletíme späť, tak im zatelefonujeme a oni si nás zase vyzdvihnú na letisku. Tak som prvýkrát letel s manželkou, ale už nie z čerešní, ale lietadlom. Pre nás niečo úžasné!
Celodenný výlet v Londýne poschodovým autobusom bez strechy. Je čo vidieť a obdivovať: anglické parky, nezvyčajné štýly budov... Plavba loďou po Temži nás tak dojímala, že sme si mysleli, že je to iba sen. Veľkým problémom pre mňa i manželku bolo, že po anglicky vieme iba spať a jesť. No nebolo to zlé, lebo sme mali skvelých tlmočníkov - synov. Nastal deň D, keď sme sa museli rozlúčiť.
Po prílete do Budapešti nám syn volal, že číslo spoločnosti, kde nám strážili auto, neexistuje. Mali ste vidieť výzor tváre manželky a vcítiť sa do mojich pocitov. Našťastie, mali sme leták, na ktorom bola fotka auta dotyčnej spoločnosti i s telefónnym číslom. Okamžite som na toto číslo zavolal. Neviem po maďarsky, a tak som sa osobe na opačnom konci prístroja snažil rukami, nohami vysvetliť, že sme na letisku, aby po nás prišli. Málokedy som videl manželku plakať od smiechu...
Boli sme už na viacerých dovolenkách, ale táto bude určite patriť medzi nezabudnuteľné iba vďaka tomu, že máme dvoch fantastických a perfektných synov!

Martin GMITRO

Stretnutie s Leninom

Moskva bola vždy vykresľovaná ako stred sveta, stred nového sveta budúcnosti. Takým dojmom pôsobila pri všetkých dokumentárnych filmoch, pri veľkolepých vojenských prehliadkach, kedy sa Červené námestie ukazovalo ako obrovské nekonečné priestranstvo. Šíky vojakov a vojenskej techniky prichádzajúce na prehliadku nemali konca kraja. Bolo to rovnaké od Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (VOSR), od čias Lenina. Časy sa aj tu zmenili. Na Červenom námestí sa hrá hokej, vystupujú tu najznámejšie hudobné skupiny, speváci. Konajú sa tu demonštrácie proti prezidentovi...
Nedávne dovolenkové zastavenie v kremeľskom komplexe a prechádzka na Červenom námestí to iba dokazovali. Čudoval by sa vodca proletariátu. Z toho starého známeho "večne živý" sa dá pekne požiť aj v súčasnosti. V úžase, najprv neveriac svojim očiam - vari vstali z mŕtvych, stretnete neďaleko mauzólea celú plejádu osobností histórie.
Neformálne oblečený a žoviálne sa zdraviaci, vtedy ešte prezident, Putin a vedľa neho posledný z rodu Romanových, cár Mikuláš II. Vari jemu na zlosť tam postáva aj ten, ktorý ho poslal pekne do vápna (doslova aj do písmena), sám veľký Vladimír Iľjič. No a práve z prinesenej konzervy obedujúci, obďaleč stojaci, aby si nepokazil dojem, že stojí s ostatnými, Josif Vissarionovič Stalin. V kamarátskom, družnom rozhovore, potom pekne pospolu, keď ich často vyrušovali početní turisti, chtiac sa na pamiatku odfotiť. Lenže aj tu platilo, že najvyšší je aj najdrahší. Sám vodca proletariátu bol najdrahší, stál desať rubľov (3,32 eur alebo sto korún). Lacnejší bol Josif, aj cár Mikuláš.
No, ale keď som oslovil vodcu proletariátu a odovzdal mu iskrennyje pozdravľenia od slovackych rabóčich, spokojnosť bola na obidvoch stranách. Takže aj ja odovzdávam pozdrav domov. Putin bol v obkolesení moskovskej, najmä ženskej omladiny a poskytoval autogramy.
Odchádzajúc od kremeľských múrov, od všetkých dvojníkov, veľmi nápadne sa ponášajúcich na originály, sme pochopili, že aj tak sa dá zarobiť "kopejočka" na živobytie... Nechali sme ich radšej ďalej svojmu osudu a vrátili sme ich do histórie. Neďaleko ležiaci Lenin im to určite odpustil.

Ján CABAN