Oslavovali jubilanti z divíznych závodov Doprava, Energetika, Údržba, Mechanika i spoločností Labortest a SBS

V piatok, 12. novembra, patrili priestory Doubletree by Hilton v Košiciach už po druhýkrát v tomto roku jubilantom košickej oceliarne. Pozvanie vedenia spoločnosti na slávnostný večer spojený s oceňovaním za pracovnú vernosť prijali spolu so svojimi blízkymi hutníci, ktorí si v tomto roku pripomínajú tridsať, tridsaťpäť i štyridsať rokov práce pre fabriku, zo štyroch divíznych závodov a dvoch dcérskych spoločností. Jubilujúcich dopravárov, energetikov, údržbárov, mechanikov i zamestnancov Labortestu a SBS prišli pozdraviť prezident spoločnosti George F. Babcoke, viceprezidenti Martin Pitorák, Miroslav Kiraľvarga a ich manželky, generálny manažér pre podporu výroby Ján Petko, riaditelia divíznych závodov a spoločností a nechýbali, ako sa stalo dobrým zvykom, ani odboroví predáci. Medzi oslávencov zavítal spolu so svojou manželkou aj bývalý viceprezident U. S. Steel Košice pre výrobu Matthew B. Perkins, ktorý dnes pôsobí v U. S. Steel Serbia.

Dlhoročnú prácu stopäťdesiatich troch jubilantov pre firmu, ich schopnosti, zručnosti a nasadenie pri plnení náročných úloh ocenili v svojich úvodných príhovoroch prezident firmy George F. Babcoke i podpredseda Rady odborov OZ KOVO USSK Juraj Antalík. Slávnostný večer potom pokračoval odovzdávaním strieborných i zlatých pamätných medailí a ďakovných listov. Rovnako ako v predošlý večer, aj tentoraz si jubilanti, ktorí vo firme odpracovali štyri desiatky rokov, odniesli hodnotný darček - náramkové hodiny. Sála tlieskala i rušňovodičovi z divízneho závodu Doprava Rudolfovi Síkorovi, riaditeľovi závodu Šamotáreň spoločnosti Refrako Dušanovi Furčákovi a výrobnému riaditeľovi Vulkmontu Ivanovi Pastyrčákovi, ktorých minister hospodárstva a výstavby SR vyznamenal pri príležitosti Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov vyznamenaním za vernosť, obetavosť, vynikajúcu prácu a za kvalitné plnenie pracovných úloh. Potom už pokračovala voľná zábava. O dobrú náladu sa postarala skupina Drišľak, do tanca hrala hudobná skupina Star.

Piatkový večer bol výnimočný aj pre Karola Krišicu, predsedu ZO OZ KOVO Centrálna údržba. Aj keď od chvíle, čo prvýkrát prekročil brány fabriky ubehlo už štyridsať rokov, veľmi dobre si na tie momenty pamätá. "Bol som ešte učňom, keď som prišiel po prvýraz do žíharne Studenej valcovne na exkurziu. Rozhliadal sa tam a rozmýšľal, čo tam asi budem robiť... V poslednom ročníku sa mi začala prevádzková prax a už som neodišiel. Celých tridsaťdva rokov som pracoval na tom istom mieste. Ako mechanik meracích prístrojov. Spočiatku nás bolo na stredisku desať, keď som odchádzal tak dvaja. Prácu s klasickými meracími prístrojmi nahradili počítače. Automatizácia so sebou priniesla neuveriteľný pokrok." Len čo sa mladý mechanik vrátil z vojenčiny, začal sa intenzívnejšie venovať odborárskej práci. Najprv ako úsekový dôverník, potom prešiel v hnutí rôznymi funkciami a pozíciami, až pokým ho nezvolili za predsedu základnej organizácie. Dnes navyše zastáva pozíciu predsedu stravovacej komisie pri Rade odborov OZ KOVO U. S. Steel Košice.

"Kolegovia mi dávnejšie vraveli, že je dobre, ak má človek v zamestnaní aj koníčka. A mojím koníčkom bola odborárska práca. A stále je." Ktoré momenty v svojej štyridsaťročnej praxi považuje za prelomové? "Istotne je to osemdesiatydeviaty rok. Dovtedy sme nemali v dôsledku izolácie prístup k špeciálnym zariadeniam, špičkovým technológiám a kvalitnej elektronike. Naša robota bola mimoriadne prácna... A potom sa hranice otvorili, prišli nové časy... A na čo určite nezabudne? "Zažil som vo fabrike všeličo. Raz som prišiel nič netušiac do práce a v prevádzke sme mali smrteľný úraz. Mladý človek prišiel o život. Alebo som na nočnej zmene bol prvý pri človeku, ktorému lokomotíva odrezala obe nohy. To sú hrozné veci, na to sa nedá zabudnúť. Preto som veľmi rád, že po rokoch akejsi voľnosti v tomto smere kladieme vo fabrike bezpečnosť na prvé miesto."

Svoj prvý výstup na žeriav konvertora v oceliarni 1 má Anna Rusňáková z divízneho závodu Údržba v živej pamäti. Oči jej žiarili, keď popisovala svoj strach spred tridsiatich piatich rokov pri pohľade z výšky na otvárajúcu sa nádobu plnú žeravej ocele pod ňou. Nebolo jej všetko jedno. "Na chvíľu som stála s prilbou i brašňou ako prikovaná," prezrádza s úsmevom. Bola vtedy tretiačka hutníckeho učilišťa, kde sa vyučila za prevádzkovú elektromontérku. Povolaniu, ktoré sa dnes medzi ženami veľmi nenosí, ostala verná doteraz. Aj keď pôvodne túžila stať sa kaderníčkou.

"V čase, keď som končila základnú školu patrila kaderníčka medzi vychytené povolania. Nečudo, že záujem medzi dievčatami vyučiť sa tomuto remeslu bol veľký. Neprijali ma. Začiatkom prázdnin robili nábor do hutníckeho učilišťa. Že vraj bude zo mňa elektrikárka, ak pristanem na ponuku. Pravda bola taká, že som o tomto remesle nemala ani len predstavu. Vedela som akurát na čo máme doma vypínače...Čas ukázal, že som sa rozhodla správne. V každom prípade neľutujem..." Začínala pri stredných a generálnych opravách žeriavov, potom prešla na vtedajšie Jemno mechanické dielne. Vraví, že to boli pekné časy. Rada na ne spomína. Najmä na vynikajúci kolektív, ktorý sa riadil heslom Náš zákazník, náš pán. "Bolo to najmä o zodpovednosti, ktorú sme mali v sebe akoby zaštepenú, ale aj o súdržnosti, priateľstve, ochote podať si navzájom pomocnú ruku, o spolupatričnosti a spoľahlivosti," vyratúva a spomína na svojho predáka, ktorý má už vyše deväťdesiatky. Pravidelne si telefonujú, bývalého oceliara stále zaujíma, čo sa vo fabrike deje, čo je nové, ako sa komu darí. Trochu je jej smutno, že duch vzájomnej súdržnosti kolektívu sa dnes akosi vytráca. "Prevláda individualizmus, ľudia sa do seba viac uzatvárajú. Niekedy sa však doslova žiada cítiť podporu tímu..."

Medzi oslávencami sme nakrátko zastihli aj riaditeľa divízneho závodu Mechanika Jána Vataščina, ktorý si v tomto roku pripomína tridsaťpäťročné pracovné jubileum. "Do fabriky som prišiel spolu s pomerne veľkou skupinou čerstvých inžinierov v sedemdesiatom piatom," vraví a nezabudne oceniť fakt, že ho kolegovia prijali veľmi dobre. Z konštruktéra závodu 7, bývalej Údržby, sa postupne vypracoval na vedúceho oddelenia, potom odboru technologickej prípravy výroby, bol tiež zástupcom vedúceho ústredných mechanických dielní, vedúcim závodu Montáže. Predtým než ho menovali do súčasnej pozície, šéfoval divíznemu závodu Špeciálna údržba, ktorý mal svojho času na starosti údržbu žeriavov v podniku. Ktorú zmenu za ostatné roky vo firme považuje za najvýznamnejšiu? "Príchod nového investora v roku 2000," jednoznačne konštatuje. "A s ním udomácnenie nového myslenia, pohľadu na podnikanie, novej kultúry a nových vzťahov k zákazníkom."