Stretnutie s hasičom i športovcom Adriánom Ficíkom

Vraví, že si deň nevie predstaviť bez myšlienky na svojich najbližších. "A bez raňajok. Sú pre mňa základom." Pokojne by sa zaobišiel bez drahých materiálnych hodnôt, napríklad honosného auta. Ktoré napokon ani nevlastní. Najviac ho mrzí nespravodlivosť a najviac hnevá, keď sa ubližuje slabším a tým, ktorí sa nevedia brániť. Najmä deťom. U ľudí si najviac cení úprimnosť a schopnosť povedať aj nepríjemné veci otvorene. Ak by mohol na svete niečo zakázať, tak by to boli drogy. Chce mať zdravú a spokojnú rodinu, zažiť obyčajné ľudské šťastie. Meno: Adrián Ficík. Vek: 32 rokov. Povolanie: hasič.

Kým vznikol tento článok, neraz sme už o ňom počuli. A potom aj stretli. Z času na čas chodieval za kolegom do redakcie, čitatelia Ocele východu si potom mohli na športovej strane prečítať o tom, ako sa slovenským hasičom darilo na rôznych domácich i zahraničných súťažiach. Bol ich aktívnym aktérom. A nedarilo sa mu zle. Práve naopak. No a potom mohli jeho skvelé výkony vidieť aj diváci na tohtoročnom košickom Dni hasičov, kde ako jednotlivec i člen družstva obhajoval farby Závodného hasič­ského útvaru U. S. Steel Košice. Počuli sme šomrať dav, ktorému sa nepáčilo, že mu po absolvovaní náročnej trate, mimochodom v plnej hasičskom zbroji o hmotnosti vyše dvadsať kilogramov, porota z perfektného času ubrala desať trestných sekúnd. Nesprávne uchopenie figuríny, ktorú mal preniesť cez rúru, ho odsunulo na druhé miesto v celkovom poradí. "Veď ho zachránil, či nie?" zaznelo medzi nespokojnými divákmi. Až o niekoľko týždňov sme sa dozvedeli: "Veľmi ma to mrzelo, a vážne som uvažoval nad tým, že celú súťaž absolvujem znovu." Pre laika nepredstaviteľné. Pochopí, že vytrénovaný človek dokáže to, čo by on jednoducho nezvládol. Ale dvakrát po sebe? Kde sú hranice fyzickej odolnosti? Čo poháňa sympatického mladého muža za lepšími výsledkami? Aký je to človek? Ako chápe svoje povolanie, ktoré má vo svete punc najvyššej dôveryhodnosti? Má obyčajné ľudské, ešte nesplnené túžby? To všetko sme chceli vedieť. A dozvedeli sme sa ešte viac...

"Byť hasičom je v rodinách niektorých krajín zaužívanou tradíciou. Povolanie sa dedí z pokolenia na pokolenie. Najmä v Rakúsku a Nemecku vedú k nemu rodičia svoje deti už odmalička. Aj keď niekedy len na dobrovoľníckej báze. No treba povedať, že to berú veľmi vážne. Prečo som si toto povolanie vybral ja? Pretože je to viac ako len práca. Je to poslanie - pomáhať v situáciách, v ktorých často ide o život. Je to zaujímavé povolanie. Hasičom som sedem rokov."

Profesia, ktorej názov dnes ani zďaleka nekorešponduje s predstavami mnohých laikov. Už to zďaleka nie je len hasenie požiarov...Hasič musí byť v prvom rade zdravý. Fyzicky aj psychicky. "Je to náročná činnosť a vyžaduje si dobrú kondíciu. Hasič musí byť aj psychológom, vedieť upokojiť človeka, ktorý je napríklad v šoku, vysvetliť mu, čo sa bude pri zásahu diať, čo musíme urobiť. Na čo je dobrý hasič, ktorý nezvládne kritickú situáciu a vyvolá väčšiu paniku a stres ako poškodený či poranený človek?

Má strach v tomto povolaní miesto? A čo risk... "Strach je prirodzený, skôr by nebolo v poriadku ak by hasič strach nepociťoval. Strach, myslím tým zdravý strach, nie panický, udržiava človeka v strehu. V prvom momente, pri ohlásení udalosti, nemôžete vedieť, čo sa medzitým udeje a ako sa situácia vyvinie, čo všetko na vás čaká. Každá situácia je iná..."

Spolupráca s kolegami? "Tímová­ spolupráca je nesmierne dôležitá. Kryjeme si chrbát, pomáhame si pri zásahoch, pri oživovaní, stabilizovaní pacienta, odovzdávame si skúsenosti. Pri takýchto nepredvídateľných udalostiach je veľmi dôležité dôverovať tomu vedľa vás. Verte."

Na svoju prvú súťaž v hasičskom športe si pamätá veľmi dobre. Bolo do v domácom prostredí, v Košiciach, 10. mája v dvetisíc šiestom roku. V zápolení o titul Železný hasič skončil druhý. Zážitky, postrehy z tých ďalších? "Je toho veľmi veľa, každá súťaž je iná, charakteristická niečím iným, najmä ľuďmi, ktorí sa na nej zúčastňujú. Súťaže majú vysokú profesionálnu úroveň a aj výkony súťažiacich sú bravúrne."

Pretekal v susedných Čechách, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku, Anglicku, doma v Košiciach, Bratislave, Banskej Bystrici. Ktorú zo súťaží si najviac považuje? "Účasť na Svetovej hasičskej olympiáde WFG 2008 v Anglicku, na ktorej sa zúčastnili hasiči zo štyridsiatich krajín z celého sveta a potom Majstrovstvá Európy v extrémnej súťaži profesionálnych a dobrovoľných hasičov, výstižne nazvanej Najtvrdší hasič prežije (originálny názov Toughest Firefighter Alive - TFA) v júni tohto roku v Nemecku. Velil som súťažnému družstvu jednej z dvoch slovenských výprav a spomedzi dvadsiatich ôsmich tímov sme obsadili 6. miesto. Ako jednotlivec som v svojej kategórii, muži od 30 do 35 rokov, skončil na dvanástom mieste a celkovo medzi 133 súťažiacimi na 24. mieste."

Kondícia pri takýchto fyzických vypätiach musí byť. Adrián behá, vesluje na trenažéri, pláva, chodí na masáže. "Skúsil som aj účinky kryoterapie. Je to liečba chladom, pri ktorej teplota v komore klesá pod mínus 120 stupňov Celzia." A pripravuje sa na ďalšiu súťaž. "Je to Memoriál Vladimíra Ružičku Schody 2009 a je venovaný pamiatke kolegu bratislavských hasičov, ktorý zahynul pri výkone svojho povolania. Pôjde o súťaž dvojčlenných skupín hasičov v behu do 24. poschodia budovy Stavebnej fakulty STU v Bratislave." No, bude to opäť poriadna "makačka". Dozvedáme sa, že chlapi budú bežať v hasičskom zásahovom výstroji s ochrannou prilbou pri použití dýchacieho prístroja. Celková hmotnosť výstroja je úctyhodná. Približne dvadsať až dvadsaťpäť kilogramov. Merať sa bude čas posledného zo súťažnej dvojice... Držíme palce. Kto vie, možno sa Adriánovi Ficíkovi splní aj jeho veľký športový sen - účasť na Svetových hasičských hrách, ktoré budú na budúci rok v Daegu v Južnej Kórei. Fandia mu aj jeho najbližší a priateľka. "Som jej vďačný za to, že ma vo všetkých činnostiach podporuje a vytvára mi zázemie. Je na mňa hrdá. A ja na ňu..."