Nemám rada „patetické“ reklamné kampane. Za takú som považovala aj kampaň Vakcína je sloboda. Ako milióny ľudí na celom svete, aj ja som si kládla ešte takto pred rokom otázku, prečo sa mám dať zaočkovať proti nejakej chripôčke. Lenže – pandemická situácia začala naberať na sile. Zrazu COVID-19 už nebol len „kovídek“, chripôčka. Dnes už asi neexistuje žiadna rodina, ktorá by sa s jeho dôsledkami nebola priamo stretla. Žiaľ, tisícky ľudí skončili v nemocniciach, viac ako desaťtisíc rodín stratilo blízkeho človeka.
Keď sa na Slovensku začalo očkovať, napriek tomu, že nemám rada patetické kampane, vyhodnotila som si pre a proti a rozhodla sa pre. Napriek obavám, ktoré som mala, napriek červíku pochybnosti, ktorý stále sem-tam hlodal. Asi ako u každého. Dnes už to mám šťastne za sebou. Viem, že mnohí stále váhate, premýšľate, čo spraviť. Tak som sa rozhodla, že sa s vami podelím o svoje osobné skúsenosti a zážitky z očkovania. Možno vám to pomôže rozhodnúť sa.
Zaočkovať sa postupne dali viacerí členovia mojej rodiny, viacerí moji priatelia... Niektorí mali deň – dva teploty, väčšina príznaky žiadne. Aj do Ocele východu som robila anketu so zaočkovanými zamestnancami, plus mínus rovnaká odozva. Sem – tam mal niekto teplotu, väčšina nič. Jeden pán mi mimo zapnutého diktafónu prezradil, že ho po očkovaní prepadla extrémna „žravosťˇ a doslova vybielil chladničku.
Napriek tomu som na očkovanie išla s malou dušičkou. Asi ako každý. Personál bol nesmierne ústretový, pôsobil skutočne upokojujúco. Doktorku som mierne pobavila dôvodom, pre ktorý som chcela očkovanie do pravej ruky. V ľavej mám totiž, ako už doživotnú pamiatku na jednu vážnu nehodu, viacero titánových klincov a platničiek. Tak aby mi náhodou môj „spojovací materiál“ nezhrdzavel. Príznaky po očkovaní žiadne. Nič. Ani teplota, ani bolesť ruky, ani začervenanie. Aj som uvažovala, či mi namiesto vakcíny nevpichli nejakú vodičku. Potom som sa starostlivo pozorovala. Či mi náhodou nezačínajú rásť krídla. Alebo rohy. Prípadne chobot. Nič. Tak na druhé očkovanie som vykročila už smelšie. Opäť ma ani ruka nebolela, ani nezačervenala, ani horúčky sa nedostavili. A potom to prišlo..... V noci som mala veľmi živé a hororové sny. Rovno námety na ďalšie bestsellery pre mojich obľúbených autorov Jozefa Kariku alebo Stephena Kinga. Zobudila som sa s pocitom, že som úplne vymetená: „To čo je dnes za deň? Idem do práce? Máme uzávierku? To dnes vychádzajú noviny?“ Navyše som mala pocit, že sa mi zhoršilo periférne videnie. Šoférovať nemôžem. Doma si tak maximálne rozbijem hlavu o dvere. Ale v aute? Zostala som pracovať z domu. Po druhej káve, okolo desiatej, sa všetko vrátilo do normálu. Len tie hororové sny si stále pamätám. Keď som tento svoj zážitok na druhý deň hovorila v práci, kolega sa rozosmial a povedal mi: „No vidíš, už ťa majú, už sa ti v tele aktivoval čip a cez 5G sieť sa ti teraz do mozgu dostávajú hororové sny!“ Nesmierne sme sa nasmiali a tento „fakt“ som pre pobavenie napísala všetkým známym. Aj keď – ťažko povedať, či tento môj zážitok spôsobilo očkovanie, alebo spln, alebo nov, alebo povedomie, alebo ťažká večera...
Teraz si už plánujem cestu za rodinou do Čiech. Ako zaočkovaná už nebudem musieť ísť po návrate do karantény. A v lete chceme ísť k moru.
Naozaj nemám rada patetické kampane, v podstate je však táto pravdivá. Vakcína je sloboda.
