K pacientom detských lekárov na ORL oddelení patrí aj malá Ela
Okaté dievčatko si nás najprv zvedavo obzeralo. No keď sme sa ho opýtali, ako sa volá, len sa so šibalským úsmevom hanblivo stúlilo do mamkinho náručia. Predsa len, tam je najbezpečnejšie... Až po pár minútach, a treba povedať, že aj na mamino dohováranie, sa osmelilo a dalo presvedčiť na zopár kúskov. Nástenný telefónny aparát v kancelárii primára ORL v Detskej fakultnej nemocnici v Košiciach Andreja Komana, kam sme sa nakrátko s jeho dovolením uchýlili, bol priveľkým lákadlom. Ktoré dieťa v jej veku by mu odolalo a nezvolalo do mikrofónu halóooo? A nezainteresovanému by v tom momente ani na um nezišlo, že hnedovlasá Ela sa narodila úplne hluchá... Dnes, vo svojich necelých troch rokoch počuje, má sa k svetu a všetci jej blízki veria, že na ňu čaká dobrý život. Aj keď sa bude musieť postupne vyrovnávať s istými obmedzeniami. No nebyť „zázraku“ v podobe kochleárneho implantátu, zvuk by k nej vari nikdy nedoletel...
„To, že Ela nepočuje, že s jej sluchom nie je niečo v poriadku, sme sa dozvedeli už v pôrodnici. Vďaka povinnému všeobecnému skríningu sluchu, ktorý musí absolvovať po narodení každé dieťa. Trvalo však niekoľko mesiacov, kým sme spoznali konečnú diagnózu. Pri Elinej diagnóze zohrala úlohu genetika, čo napokon potvrdili aj genetické testy. Až 33 percent populácie na Slovensku je nosičom génu konexín 26, ktorý ju spôsobuje. Staršia dcéra je napriek tomu počujúca, no u Ely išlo o praktickú hluchotu. Nepočula nič, vôbec nič. Ani veľmi silné zvuky vyvolané búchaním, či brechot psa. A to ani s pomocou najkvalitnejších načúvacích prístrojov,“ zverila sa nám sympatická pani Jana. A v spomienkach sa vrátila do situácie, keď si doma uvedomili, že poslednou možnosťou, aby mladšia dcéra začala aspoň niečo počuť, bola operácia a aplikácia kochleárneho implantátu. Museli však spolu veľa preskákať, absolvovať ešte dlhú cestu plnú obáv i nádejí, kým sa tak stalo. V úplnom tichu, bez akéhokoľvek zvukového podnetu, prežilo dievčatko dlhé mesiace. Malo ich pätnásť, keď ju po mnohých vyšetreniach, nastaveniach a splnení všakovakých kritérií, ale i byrokratických úkonov zaimplantovali. O mesiac a pol na to sa k nej dostali prvé zvuky. „Vraví sa tomu prvé zapojenie,“ dodala na vysvetlenie mamina.
Prišlo síce po dlhšom čase než by bolo vhodné a než by sa žiadalo, ale prišlo... Ele už rok umožňuje počuť všakovaké zvuky, vrátane láskavého hlasu všetkých blízkych, kochleárny implantát s dvomi procesormi, ktoré po oboch stranách drží na hlávke magnet voperovaný pod kožou. Funkčnosť bateriek signalizuje zelené svetielko. Ak by sa vybili, je to okamžite zrejmé. Bude ho mať na celý život, no bude počuť! A nielen to... Ešte pred vyše dvadsiatimi rokmi ľudia s vrodenou hluchotou o takýchto možnostiach ani nechyrovali. Napokon aj dnes tento výdobytok medicínskej vedy považujú mnohí za malý zázrak.
„Za ten rok, čo Ela kochleárny implantát má, urobila neskutočný pokrok. Sme za túto vymoženosť a lekársky pokrok, ktorý stále ide dopredu, veľmi vďační... V podstate teraz môžeme povedať, že sa Ela už začína menej líšiť od svojich rovesníkov. Ak všetko dobre pôjde, dúfame, že všetko dobehne. Bude síce stále znevýhodnená, napríklad v hlučnom prostredí... Ale bude rozprávať, naučí sa čítať, písať, komunikovať,“ konštatovala jej mama. Ela spolu s rodičmi absolvuje pravidelné návštevy bratislavskej ORL ambulancie kvôli nastavovaniu prístroja a kde sa jej okrem krčných lekárov venujú aj odborníci z logopédie a z iných odborov. Ktovie, možno v budúcnosti už nebudú musieť zakaždým merať cestu do hlavného mesta. Pravda, ak sa detské audiocentrum v Košiciach, vybavené kvalitnou prístrojovou technikou s multiodborovým tímom, stane realitou.
