Posledná zmena tranzitérky Kristíny Čarnej

Na poslednú nočnú zmenu prišla v uplynulý piatok tak ako vždy. Na bicykli. Z Hanisky, kde sa narodila a kde žije, to inak ani nejde. Ešte tak po svojich - pešo. "Ani to nebolo nič mimoriadne. Stíhala som to za približne tri štvrte hodiny. Neraz mi nebolo všetko jedno. Najviac som sa bála túlavých psov," hovorí s úsmevom tranzitérka dopravného úseku Haniska Kristína Čarná, ktorá cestu do huty merala až do minulého týždňa tridsať sedem rokov. Najprv do bývalej Zlievarne VSŽ, kde začínala ako fakturantka po maturite na gymnáziu. "Po tom, čo sa mi narodili tri deti, som zmenila pôsobisko. Pred tridsiatimi rokmi som sa dostala medzi železničiarov a ostala som medzi nimi až doteraz."

Robotu si rýchlo obľúbila. "Začínala som za písacím strojom a končím pri počítačoch," hovorí o najväčšej zmene, ktorou v uplynulých rokoch prešla. "Priznávam, že som sa modernej techniky obávala, ale prekonala som to a dnes sme kamaráti. Na čo si človek hádam nezvykne nikdy, to je práca vonku medzi vagónmi v zime. Keď treští mráz tak, že neviete pero v ruke udržať, alebo vami lomcuje vietor. Telo skrehne, bolí každý pohyb," približuje odvrátenú tvár svojej profesie. "A čo ma tak dlho udržalo na jednom mieste? Najmä kolektív. Za kolegami mi bude ľúto. Ťahali sme to spolu v dobrom i zlom dlhé roky. Stará partia sa však rozpadá, starneme. Vidieť to najmä v ostatných piatich rokoch. Veľa z nás odchádza na dôchodok. Striedajú nás mladší." Žiadny generačný problém sa však "nekoná". Naopak.

Skúsenosti a vedomosti starších sú pre čerstvé posily užitočné. "Kristínka je pre nás príkladom v svedomitosti, zodpovednosti a vysoko profesionálnom prístupe k práci," prezrádza kolegyňa Rabatinová. "Je milá, ochotná poradiť, pomôcť. Kolektív zmeny B jej má byť za čo vďačný."

A čo bude robiť pani Kristína doma? "Mám vnúčatá, záhradu. Chcem aj oddychovať. Pri dobrej knihe či časopise. A keď mi bude smutno za kolegami, sadnem na bicykel a prídem sa pozrieť ako žijú."