Florián Horňák z RMS, a.s. Košice sa môže hrdiť titulom majstra Európy v sálovom futbale

Mnohí zo zamestnancov firmy možno ani netušia, že medzi sebou máme kolegov, úspešných športovcov, ktorí v minulosti dosiahli vynikajúce výsledky. Jedným z nich je hutný murár - torkretár v divíznom závode Údržba metalurgických pecí dcérskej spoločnosti RMS, a.s. Košice Florián Horňák. Tento 49-ročný nadšenec futbalu sa upísal hlavne sálovému futbalu. Výkonmi to v roku 1992 dotiahol až do reprezentácie a o tri roky neskôr sa so spoluhráčmi v drese Slovenska tešil zo zisku titulu majstra Európy. Čo tomuto úspechu predchádzalo?

"Futbal som začal hrať v mládežníckych družstvách ZŤS Košice. Ešte v dorasteneckom veku ma starší kamaráti zlanárili, aby som si prišiel s nimi zahrať malý futbal na ihrisku menších rozmerov. Bolo to v roku 1982 a o futbalových zápasoch košickej miniligy, ktorá sa v Košiciach hrá od roku 1973, som počul veľa pozitívnych správ. Šťastie som skúšal v drese tímu Orchidea," spomína na začiatky svojej futbalovej kariéry F. Horňák. "Miniligu sme hrávali striedavo na hádzanárskych ihriskách či už na asfalte alebo na antuke. Hra na malom priestore ma bavila a popri tréningoch klasického futbalu som si našiel čas aj na mestskú súťaž v malom futbale. O body hralo vtedy veľa družstiev a v kádroch jednotlivých tímov boli väčšinou rekreační futbalisti, ktorí sa aktívne venovali aj iným športom. Od roku 1983 som dva roky, počas základnej vojenskej prezenčnej služby, hrával v Dukle Žatec. Po návrate do civilu mal môj futbalový život rýchly spád. Z materského družstva ZŤS Košice ma strojári neskôr poslali na hosťovanie do Družstevnej nad Hornádom a po pol roku viedli moje futbalové kroky do Bardejova, kde som hral v Slovenskej národnej lige. Futbalovú kariéru som napokon ukončil po tridsiatke v drese maďarského tímu Encs."

Na sálový futbal však F. Horňák ani v seniorskom veku nezanevrel. V košickej minilige vystriedal niekoľko tímov. Zápasy tejto obľúbenej dlhodobej súťaže sa postupne hrali pod strechou vo väčších telocvičniach či halách a keďže na palubovke vynikal svojou technikou i "nosom" na góly, vystrieľal si pozvánku do reprezentácie Slovenska. "Prvé potešenie pre mňa prišlo v roku 1994, keď sa sálovkári Slovenska po prvý raz v histórii tohto športu prebojovali na majstrovstvá sveta v Argentíne. Pre mňa to bola dobrá škola, videl som hrať skutočných profesionálov, ktorí loptu na malom priestore obdivuhodne ovládali a hravo strieľali góly. V čom bolo ich čaro? Hráči mali úplne iné kopačky. Kým my, ale aj hráči iných európskych mužstiev, sme strieľali góly hlavou, priehlavkom či tzv. "placírkou", Juhoameričania dávali góly väčšinou "špicákom". Na špeciálnych botaskách mali špicu z tvrdej gumy, preto boli ich strely prudké a presné. Všetky získané skúsenosti som sa snažil v ďalších rokoch na palubovke zúročiť."

V roku 1995 sa majstrovstvá Európy konali v Maroku, kde organizátori zaradili šampionát do série podujatí osláv šesťdesiatin marockého kráľa. Pôvodne sa majstrovstvá mali konať v Taliansku, neskôr v Moldavsku, ale obe krajiny organizáciu šampionátu pre finančné dôvody odmietli. V Afrike malo svoje zastúpenie aj Slovensko.

"V skupine sme najprv zdolali Francúzsko 2:0, remizovali s Izraelom 1:1 a prehrali s Portugalskom 0:3. Zo štvrťfinálovej skupiny sme po víťazstvách nad Marokom 3:1 a Bieloruskom 4:2 postúpili do semifinále. Tam bolo naším súperom Rusko, s ktorým sme po nerozhodnom výsledku 1:1, vyhrali na pokutové kopy 3:2. Vo finále sa nám v dramatickom stretnutí pred sedem tisíc divákmi podarilo zdolať už po druhýkrát na šampionáte domáce Maroko, tentoraz 2:1 a z Casablanky sme odchádzali na Slovensko so zlatými medailami i s titulom majstra Európy," hovorí priamy účastník šampionátu F. Horňák. "Nikto to nečakal, ale oslavy boli skromné. Keďže v Maroku je zakázaný alkohol, náš triumf sme ešte v šatni zapili minerálkou. Chlapci na slávnostnej večeri tajne vytiahli fľašu šampanského, že si nenápadne pripijeme, majiteľ hotela nám ju však zbalil a vrátil až keď sme odchádzali na letisko."

V historickom finále hralo Slovensko v zostave: Petrík - Kummer, Košík, Horňák a Mikulka, striedali Baláž a Koníček.

Pre Horňáka bol rok 1997 ďalším vrcholom jeho snaženia. Už po druhý raz v kariére sa s mužstvom Slovenska zúčastnil majstrovstiev sveta, ktoré sa konali v Mexiku. Domov sa síce vrátil bez medaily, ale s množstvom zážitkov. V tom čase obliekal v slovenskej lige sálového futbalu dres košického majstrovského celku Brasil Izolex, neskôr FC Izolex, za ktorý aktívne hral až do roku 2001. Potom sa ako 38-ročný na dva roky stal trénerom spomínaného tímu a neskôr trénoval aj vo futbalovom klube MFK Košice žiakov. V súčasnosti je pri kormidle na trénerskej lavičke účastníka šiestej triedy z Ťahanoviec.

Futbal i sálový futbal si stále rekreačne rád zahrá. Už siedmy rok sa objavuje aj na futbalových majstrovstvách U. S. Steel Košice. Najprv hral za Vulkmont, teraz oblieka dres RMS. Naposledy sme ho ako sálového futbalistu zastihli v nedeľu 24. novembra 2013 na palubovke Infiniti arény, kde sa pri príležitosti 40. výročia Košickej miniligy uskutočnil Turnaj legiend v sálovom futbale, ktorý je stále obľúbeným športom nielen rekreačných, ale i bývalých aktívnych futbalistov.