Keď nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch

Rakovina sa nepozerá na vek. Ani na pohlavie. Bojujú s ňou ženy, muži, deti…Tak ako Lucka. Jej príbeh hovorí za všetko. "Mám dvadsať rokov, som úplne normálne mladé dievča, ktoré si až doposiaľ užívalo život klasicky - diskotéky, priatelia, chaty, zábava. Okrem toho obľubujem šport, rada som plávala, lyžovala, hrala squash. Som vysokoškoláčkou, no popritom som sa stále snažila zarobiť si nejaké vlastné peniaze. Inými slovami, vždy som sa vedela o seba postarať tak, aby som bola v živote spokojná a nemusela sa stále sťažovať."

Na to, že niečo nie je v poriadku s jej zdravotným stavom, prišla vlastne "vďaka" obrovskej zhode náhod - keď začala u svojho gynekológa riešiť problém s akné. Nechcela od neho žiadne zbytočné vyšetrenia, len nejakú antikoncepciu účinnú na pleť. Doktor ju však posielal na kontrolné ultrazvukové vyšetrenie. Aj vlani. No vtedy sa na to "vykašľala". Našťastie, vraví, v tomto roku šla na mamografické vyšetrenie a ultrazvuk jej mama a tá sa ponúkla, že keď už tam bude, tak Luciu objedná.

"Súhlasila som… Na prvé vyšetrenie som šla absolútne pokojná, no tam mi doktor našiel nejaký čudný útvar v prsníku. Vravel, že to môže byť čokoľvek, tak ma to príliš netrápilo. O týždeň na to mi urobil biopsiu a ja som z jeho prejavu začala cítiť, že niečo tuší, že to zrejme nebude v poriadku. Bola to však len moja intuícia. Doktor sa snažil zbytočne ma nestrašiť, kým to nebude stopercentne isté. Doma som si na internete o tejto chorobe naštudovala veľa materiálu, no ani jeden z popisovaných príznakov na mňa nesedel - vyšší vek, menštruácia vo veľmi skorom veku, nezdravý životný štýl, obezita... O ďalší týždeň mali byť výsledky. Radšej som si po ne išla v sprievode mojej mamy. Pre prípad, že by boli zlé a že by som to nezvládla. Ani jedna sme však tomu do poslednej chvíle neverili. Ešte sme sa na tom cestou autom smiali. Bolo nám čudné, že by som ja, v mojom veku, mala mať rakovinu prsníka. Vtedy som ešte nevedela o tom toľko, čo teraz. Napríklad, že ju môže spôsobiť aj mutácia génu. V rodine sme prípad rakoviny prsníka nikdy nemali. Zato rakovinu pľúc áno, no tá bola zapríčinená tuhým fajčením, nie genetikou."

Výsledky biopsie potvrdili zhubný nádor prsníka. Lucia si doteraz pamätá, ako jej to doktor povedal. A na otázku, čo bude nasledovať, dostala stručnú odpoveď. "Chemoterapia, operácia, ožarovanie. Vtedy sa mi zrútil svet. Nasledovali otázky typu, prečo ja? Ako sa to mohlo stať práve mne? Prečo v takom mladom veku? Najviac ma mrzelo, že sa mi už navždy zmení život. Že aj keď teraz vyzdraviem, už navždy budem riziková a mám vyššiu šancu, že sa mi to raz vráti. Ešte by som rada povedala, že ja som nebola nikdy chorľavá, nenávidela som tabletky, pretože som stále mala pocit, že mi toxikujú organizmus. A zrazu mám podstúpiť chemoterapiu? Nechať si dobrovoľne púšťať do tela ten jed?! Bol to neuveriteľný pocit… Pocit, že sa mi to len sníva."

Neľútosnú správu znášala Lucia veľmi zle. Prvé dni dosť plakala, nevedela, čo bude nasledovať, ako bude vyzerať. Na výzor si vždy dosť potrpela, o to to bolo horšie. Prekvapivo asi po dvoch týždňoch správu prijala a už kvôli tomu neplakala. Brala ju ako fakt, ktorý nezmení, preto musí hľadieť dopredu. Najhoršou správou ohľadom liečby pre ňu bolo, že jej vypadajú vlasy. Lekári ju síce vysmiali, že jej ide o život a ona rieši vlasy, no pre ňu to znamenalo veľmi veľa. "Určite to pochopí akákoľvek žena. Upokojila som sa až vtedy, keď som si našla perfektnú parochňu."

Nastúpila na chemoterapiu. Po štyroch cykloch nasledovalo kontrolné USG vyšetrenie, ktoré ukázalo, že nádor sa výrazne zmenšil. Teraz má Lucka pred sebou posledné dva cykly. Až potom bude možné povedať, ako sa choroba vyvíja ďalej.

O Luckinej chorobe vedia len jej najbližší - rodičia, sestra, priateľ. Doteraz nie spolužiaci, ani kamaráti, ani učitelia, ani širšia rodina. To, prečo o tom vie rodina a priateľ, je jasné. Hovorí o tom, prečo to nechcela povedať nikomu inému: "Nechcela som totiž, aby sa na mňa pozerali ako na nejaké úbožiatko, akoby som mala zomrieť. Ani v škole som nechcela, aby ma učitelia ľutovali a robili mi ústupky len preto, že som chorá. Jednoducho som to chcela povedať len ľuďom, o ktorých viem, že mi budú oporou a nebudú ma len ľutovať."

Dnes, priznáva, sa na niektoré veci a situácie v každodennom živote pozerá inak. "Choroba mi zmenila hodnoty v živote. Zmenila mi pohľad na rodinu, na priateľa, ktorého som si začala neskutočne vážiť, keď aj napriek tomu, že sme neboli dlho spolu, ani na chvíľku nezapochyboval o tom, či má pri mne ostať. Stará sa o mňa a veľmi mi pomáha. No a, samozrejme, som začala inak uvažovať o peniazoch. Až teraz som si naplno uvedomila to známe klišé, že peniaze vám môžu byť nanič, ak nemáte zdravie. A čo sa týka úplne banálnych záležitostí - vždy sa sama pre seba zasmejem, keď počujem, aké problémy riešia moje rovesníčky. Keď ich trápia rozštiepené končeky vlasov a mňa trápi to, že žiadne nemám…"

Dievčatám a ženám, ktoré podceňujú preventívne prehliadky, odkazuje: "Určite na ne choďte! Radšej prekonať ostych, než si potom, keď už bude neskoro, búchať hlavou o stenu a vyčítať si, že ste tam mohli ísť skôr a mohli ste chorobu zachytiť v rannejšom štádiu a tým sa možno aj vyhnúť chemoterapii. Na druhej strane, nebudete pokojnejšie, keď budete vedieť, že ste zdravé? Máte to, čo ja nemám - zdravie, tak si ho vážte a neberte ho ako samozrejmosť!"