Hovoríme s jaskyniarom Gabrielom Lešinským

Životné kréda:
Najväčším zlom pre prírodu sú "dobré úmysly" človeka.
Čokoľvek robíš, čiň múdro a pamätaj na koniec.

Na Slovensku má jaskyniarstvo 61 rokov. Aj vo svete nás poznajú ako krajinu jaskýň. Slovenský kras sa stal národným parkom v roku 2002. Nachádza sa v juhozápadnej časti východného Slovenska a je v nej známych vyše 1 100 jaskýň. Ešte v roku 1995 jaskyne Slovenského krasu zapísali do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Súčasťou národného parku je aj 10 národných prírodných rezervácií, šesť prírodných rezervácií a 16 národných prírodných pamiatok. Práve tu žije a pôsobí náš dnešný hosť, jaskyniar Gabriel Lešinský.

· Kedy a pri akej príležitosti sa v tebe prebudil záujem o jaskyniarstvo?
Otec, dlhoročný pracovník VSŽ Košice, vyrastal v srdci Slovenského krasu, v západnom svahu Silickej planiny dokonca jednu jaskyňu vykopal a... skoro tam aj ostal. Pamätám si na naše výlety v kaňone Slanej, Silickú planinu, okolie Silice, Jazero koreňovej lúky, okolie Vápenného vrchu. Ako asi desaťročnému mi sused požičal knihu, ktorá ma neskutočne chytila - bola o troch chlapcoch v pionierskom tábore, ktorí počas pobytu tajne objavili jaskyňu. O tom, že moja mama v šesťdesiatych rokoch v jaskyni Domica sprevádzala turistov, že sa dokonca osobne poznala s Jánom Majkom, objaviteľom Domice, a že jej brat, môj strýko Peťo Baltisko, s ním dokonca chodieval kopať, to som sa dozvedel až neskôr. Prvý raz som bol s jaskyniarmi na planine na jeseň 1989. A tak som sa dostal medzi jaskyniarov.

· Pracuješ ako dokumentarista povrchových krasových foriem v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva. Prečo práve v Slovenskom krase?
Pracujem tam od roku 1996, teda už pätnásty rok. Je fakt, že v Slovenskom krase som odrobil asi najviac za svoju kariéru. Myslím, že je to už okolo tritisíc akcií. Nečudo, nachádza sa tu jedna pätina všetkých jaskýň na Slovensku. Spolu s mojimi druhmi som tu objavil aspoň päťdesiat - niektoré sú lokálne, niektoré regionálne, iné celoslovensky významné. Poznám tu asi 750 - 800 jaskýň. Slovenský kras je moja láska. Vonia mojím detstvom, pôsobil tu môj jaskyniarsky vzor Ján Majko, časť života tu prežili obaja moji rodičia a najbližší príbuzní.

· Si zakladateľom Batracho-herpetologickej asociácie, ktorá sa zaoberá výskumom obojživelníkov a plazov na východnom Slovensku, predovšetkým v Slovenskom krase...
Obojživelníky a plazy som skúmal od roku 1983. Postupne sa pridali ďalší. Boli sme mladí, do našich obľúbených živočíchov strašne zažratí, v kuse sme boli v teréne, zažívali neuveriteľné veci. Tým, že sme výskum často vykonávali v noci, dostávali naše zážitky zvláštny nádych. Spoznali sme raj okolo potoka Sartoš na nive Hornádu, pátrali sme po panónskom druhu Podarcis taurica (druh jašterice) na viatych pieskoch na andezite Tarbucky, hľadali sme hranice výskytu sezónne do modra sfarbeného skokana ostropyského, spoznávali dotykovú zónu kríženia kunky nížinnej a vrchovskej, zaujímali sa o problematiku tzv. kleptonu Rana esculenta (skokan zelený), fascinoval nás skokan krátkonohý so zlatými očami a mohutný skokan rapotavý. Takisto rosničky, ropuchy, mloky. Boli to časy študovania mapových podkladov, zbierania a štúdia odbornej literatúry a nesmierne bohatej činnosti v teréne.

· Bol si spoluorganizátorom dvoch expedícií do Juhoafrickej republiky za veľkým modrým žralokom. Aké boli ciele a čo sa podarilo dosiahnuť?
V roku 1995 som sa zoznámil so športovým novinárom Tomim Bálintom. Oboch nás fascinoval žralok modrý - Carcharodon carcharias (to je ten, ktorý robil paseku vo filme S. Spielberga Čeľuste). Do roku 1965 nebol kamerou nikdy zachytený pod vodou. Bol to fascinujúci tvor, prízrak, dravec nesmiernej sily a plný záhad. S Tomim sme sa v mladíckej sile a návale entuziazmu rozhodli vydať za naším detským snom. Do Juhoafrickej republiky. Potápať sme sa naučili za hodinu na košickej krytej plavárni. Telefonovali sme, písali, faxovali, zháňali kontakty. Napokon sme sa v roku 1996 dostali do Johannesburgu a do Kapského mesta, kde sme sa osobne zoznámili so špičkou svetovej elasmobranchológie Leonardom J. V. Compagnom, ktorý robil odborného poradcu Stevenovi Spielbergovi pri žraločích scénach. Zoznámili sme sa aj so špecialistom na etológiu (správanie) žraloka modrého, jedného z mála ľudí na svete, ktorí sa s týmto predátorom potápajú bez použitia ochrannej klietky - Markom A. Marksom. Získali sme informácie, skúsenosti, literatúru.
Na základe toho sme v roku 1998 zorganizovali s Tomim a Lenkou Hriadeľovou výpravu do Južnej Afriky, dokonca aj s malým filmovým štábom. Okrem Karoo, Krugerovho národného parku, sme navštívili aj M. Marksa na pobreží Indického oceánu v Gansbaai. Tu sa začala naša výprava v sprievode aj svetoznámeho potápača Andrého Hartmana na Dyerove ostrovy južne od Kapského mesta. Obývala ich kolónia asi 60 tisíc uškatcov juhoafrických, ktoré boli zdrojom potravy práve žraloka modrého. Malé ostrovčeky vytvárali tzv. žraločiu alej - Shark alley. Tu sme filmovali asi štyri metre dlhé samice žraloka modrého, dokonca sme sa tam potápali v klietke. Osobne som pohladkal predátora, ktorý bol skoro taký dlhý ako náš čln a na to v živote nezabudnem. Ani na to, ako André chytil žraloka za Lorenzinniho ampule na rostre, práve keď hlavu vynoril nad vodu. Iba zopár centimetrov pred očami sme mali niekoľko radov zubov ostrých ako britva. Predtým nám žralok predviedol tzv. gaping (komunikačný prejav) - prevrátil sa nabok, spoly vynorený, a prudko otváral papuľu, čím nám dával najavo, že on je tu dominantný. Prvý raz v živote sme videli, že žralok modrý je v skutočnosti hnedý. Spodné partie tela sú belavé. Nádherný, mocný tvor.
Neskôr sme sa pri pobreží Južnej Afriky potápali spolu s Andrém a medzi obrovskými chaluhami pátrali po žralokoch rodu Poroderma. Spoločnosť nám robil uškatec juhoafrický, už sme len čakali, kedy sa vynorí z hĺbok modravý prízrak. Boli to prekrásne zážitky. Potápali sme sa aj v tamojšom oceanáriu medzi piliarmi a žralokmi belasými. Náš filmový štáb nakrútil z výpravy televízny dokument Nehaňte žraloka. V súčasnosti, už 11 rokov, sa venujem prekladom dokumentárnych filmov pre dva zahraničné televízne kanály.

· V roku 1997 si založil speleoklub Drienka pôsobiaci v rámci Slovenskej speleologickej spoločnosti. Stíhate kopať a objavovať na tak rozsiahlom teritóriu?
Dolný vrch ma mátal od roku 1972, keď som sa naň díval z okna autobusu pri cestách s mamou k babkám do Plešivca. Vždy som špekuloval, čo tam hore môže byť. Áno, kopali sme všade a kopali sme do zbesnenia. V zime, na jar, v lete, na jeseň. V daždi, v mraze, snehu, páľave. Našimi spoločníkmi boli kliešte a nenávidené trombikuly. Skúmali sme, objavovali, dokumentovali. Mapovali, rekognoskovali, chránili. V roku 2005 som mal myslím 180 pracovných akcií za rok! Neviem, či to nie je za posledné desaťročia slovenský jaskyniarsky rekord. Stovky krát som vystúpil s ťažkým batohom na naše planiny. Či už ako pracovník múzea alebo dobrovoľný jaskyniar.
Môjho osemmesačného mladšieho syna Šimona sme si podávali v plazivke významného jaskynného systému ako handrovú bábiku. Bol v overale a drichmal. Takto sme pobudli niekoľko hodín v jaskyni, prebaľoval som ho na kvapľoch. S kočiarom sme sa v kriakoch Silickej trápili mimo ciest. Najstarší syn bol v jaskyni ako trojmesačný - vtedy sme znovuobjavili na Plešiveckej planine nesmierne významnú jaskyňu, ktorú každý považoval za zaniknutú. A Danielko bol pri tom, keď sme tam slávnostne vstupovali. S chlapcami z Drienky sme objavili aj celoslovensky významné jaskyne. Vertikálny systém Hlinoš, Drienku, Ardóčku-Mikov, Čertov dych, Klen-Szalayovu, Prastarý výver. A tak by som mohol pokračovať, namáhať pamäť. Menších i väčších objavov je aspoň päťdesiat, ak nie viac.

· Ktorý objav si najviac ceníš?
Každý objav, na ktorom som participoval, mi prinášal objaviteľský, jedinečný pocit. Pocit, že ste tam, kde ľudská noha nevkročila. Niektoré jaskyne boli natlakované vzduchom bohvie z ktorých čias - a keď sme prerazili zátku, vyfučal z nich ich vzduch (i duch) ako džin z fľaše. Boli to minúty, keď sa vyrovnávali tlaky, ktoré okrem konkrétnej fyzikálnej hodnoty delila história, minúty, ktoré sa už nikdy v týchto jaskyniach nezopakujú. Ja si najviac budem ceniť až objav srdca Silickej planiny - konkrétne Silicko-gombaseckej jaskynnej sústavy.

· Čo všetko si berieš so sebou na "výkopovú akciu"?
Pravidelne som si v dvoch batohoch nosieval malý domov. Jedlo, náradie, výstroj, dokumentačné pomôcky a veci na spanie na tri a viac dní. Potil som krv - toto vyvliecť do svahu bola mordovačka. Najmenej vecí som nosil na spanie. V čom som kopal, som často aj spal. V prírode nie je špina, preto som chodil v tom istom, kým sa to nerozpadlo. Jednoducho, snažil som sa preferovať nutné potreby - kompas, náradie, vodu, mapy. Potom pracovné rukavice, kombinézu, prilbu, svetlo a náradie - pucku, štangľu, vedro, lano, karabíny, sekáč. To je základ. Ostatné veci sú navyše.

· Podieľal si sa na nejakej záchrannej akcii?
Niekedy v roku 2002 alebo 2003 mi zavolali, že na Dolnom vrchu sa stratil chlap a už dva dni po ňom niet ani slychu. Na Dolnom vrchu bolo vtedy známych vyše 90 priepastí a ďalších 70 jaskýň. A ešte k tomu jaskyne na maďarskej strane planiny. Tak sme obvolali ľudí, na planine sa nás zišlo asi tridsať. Boli sme pripravení, že prejdeme všetky diery, mali sme výstroj, rozdali sme si mapy. Tesne pred zavelením na rozchod zazvonil mobil a policajti nám oznámili, že chlap sa našiel. Zišiel po dvoch dňoch do doliny Bodvy sám. Na planinách je veru ťažká orientácia. Všetko sa tu na všetko podobá.

· Ako sa k vašim aktivitám stavajú ochranári, lesníci?
Sám sa za ochranára považujem minimálne od roku 1983. S ochranármi sme priatelia, rozumieme si. Niekedy máme na isté veci iný názor, ale v diskusii si vieme vyjasniť svoje postoje. Lesníci - to je iná káva. Mám na nich veľmi ťažké srdce. Les je mimoriadne zložitý organizmus, ktorý plní nesmierne množstvo dôležitých funkcií. Ale lesníci ho tak nevnímajú.

· Kde na to všetko berieš čas?
Som chronicky nevyspatý človek. Po nociach prekladám filmy, cez deň sa venujem jaskyniam, rodine, domčeku, záhrade. Mám rozpracovaných niekoľko jaskyniarskych monografií. Predstavte si, koľko materiálu asi mám po troch tisíckach akcií. Hlavu mám preplnenú, poznámok a náčrtov celý trezor. O fotkách, diapozitívoch, zážitkoch, výsledkoch ani nevravím. Keby som chcel spísať ešte žraloky, žaby a hady, mám čo robiť. Som rozhodnutý v krase ostať do konca života. Natočiť o ňom dokument. O jeho kráse, bolestiach, perspektíve, potenciáli. Okoreniť to geniálnou muzikou Eugena Pála Baláža a umeleckou kresbou i maľbou spolucítiacich umelcov.

· Aké ciele pred sebou tlačíš?
Prajem si, aby sme jedného dňa vstúpili do srdca Silickej planiny, po ktorom tak túžil už náš vzor Ján Majko.