Deň narcisov nenechal ľahostajnými ani košických hutníkov

"Neprispievam na tie všelijaké neadresné zbierky. Akosi ma nepresvedčili o svojej transparentnosti. Výnimku robím iba v dvoch prípadoch. Pri koncoročnej firemnej zbierke pre niektoré zdravotnícke zariadenie, a to hlavne preto, že sa mám možnosť presne dozvedieť, na čo boli vyzbierané peniaze použité, a tiež pri Dni narcisov. Pýtate sa prečo? Nuž," povedal po krátkom zaváhaní vari päťdesiatročný muž náhliaci sa na rannú šichtu "sám som bol chorý, skoro som prišiel o život. Vďaka mojej dcére sa tak nestalo. To ona ma donútila, aby som išiel na vyšetrenie. Jej i lekárom môžem ďakovať za to, že sa rakovina pred rokmi pobrala preč a ja môžem chodiť, tak ako teraz, do roboty a tešiť sa zo svojej vnučky." Prezradil ešte, že sa volá Milan, je elektrikárom a že vo fabrike si už odkrútil vyše tridsať rokov. O chvíľu na to ho už pohltil dav hutníkov šinúcich sa k turniketom.

V piatok 13. apríla 2012, v deň konania celoslovenskej zbierky organizovanej na pomoc onkologickým pacientom a ich rodinám, sme ho krátko po piatej hodine ráno oslovili úplne náhodne. Po tom, čo mu jedna z dobrovoľníčok Ligy proti rakovine pripla vo vestibule hlavnej vrátnice na chlopňu kabáta drobný žltý narcis. Naše stretnutie len potvrdilo, že onkologické ochorenia nie sú imaginárne, stretávame sa s nimi príliš často na to, aby sme sa nádejali, že nás sa nemôžu dotýkať. Informácie o tom, že ročne pribudne na Slovensku až dvadsaťtisíc nových prípadov rakoviny, mrazia. Ľudská spolupatričnosť s tými, ktorí bojujú so zákerným onkologickým ochorením, je preto mimoriadne dôležitá. Jej potrebu chápu tí, ktorí do zbierky prispeli i tí, ktorí sa podieľali na jej organizácii. Aj v areáli spoločnosti U. S. Steel Košice sa Deň narcisov niesol v znamení nádeje, empatie a ochoty hutníkov podporiť zbierku dobrovoľnou sumou.

Pomôcť dobrej veci prišli tak ako i vlani aj manželka prezidenta spoločnosti Mary Rintoulová, Beáta Pitoráková a Slávka Jacková i s dcérou Dianou. "Operovali" spolu s ďalšími dobrovoľníčkami vo vstupnom areáli spoločnosti i pred jej hlavnou administratívnou budovou. "Prišla som pomôcť so zbierkou na Deň narcisov minulý rok a som tu aj teraz. Mysliac na všetkých, ktorí rakovine podľahli... Moja spolužiačka, ktorá na rakovinu ochorela, sa už z nej nedostala... je to veľmi smutné," prezradila jeden z dôvodov svojich doterajších aktívnych účastí na Dni narcisov Diana Jacková. So žltou pokladničkou opatrenou registračným číslom a emblémom žltého kvietka nádeje mohli košickí oceliari, či už na hlavnej vrátnici, pri jedálni vo vstupnom areáli alebo pri poliklinike, stretnúť aj ďalšie svoje kolegyne - dobrovoľníčky. Či už Janku Ferenčuhovú, Katarínu Dittelovú, alebo Ľubomíru Šoltésovú, ktoré spolu s Julkou Tamášovou a členkami klubu Viktória Máriou Karabinošovou, Ľudmilou Csergőovou alebo Katarínou Törökovou pri zbierke aktívne pomáhali.

"Ďakujeme, kiež by ste nikdy takúto pomoc nepotrebovali!" želala pri bráne číslo tri všetkým prispievateľom hutníčka Erika Billá, rozdávajúca umelé i živé narcisy spolu s kolegyňami z firmy Libušou Čunderlíkovou a Alžbetou Tiszovou i aktivistkou Ligy proti rakovine Julianou Brezovskou, ktorá, ako sama vraví, už okúsila horkosť zákernej choroby. "Netreba sa jednoducho vzdávať a potom to už nejako ide," konštatovala s úsmevom energická pani, ktorá prichádza do areálu železiarní na Deň narcisov, aby pomohla so zbierkou, už niekoľko rokov. "Na čo byť doma? Takto aspoň robím čosi užitočné, čo prospeje dobrej veci."

Košickí oceliari znovu dokázali svoju spolupatričnosť s ľuďmi, ktorých postihlo onkologické ochorenie a na boj s rakovinou dali dovedna opäť rekordnú sumu - 4 607,11 eura.