Zbierka pivných etikiet a plechoviek Štefana Beregsáziho patrí medzi najväčšie na Slovensku, učarovali mu však aj veterány

Štefan Beregsázi, strojník acetylénovej stanice prevádzky Technické plyny divízneho závodu Energetika má doma malé múzeum. Predstavte si miestnosť "vytapetovanú" pivnými plechovkami a skrine nabité pivnými etiketami. Rastúca pyramída party súdkov akoby naznačovala budúce smerovanie zbierky, majiteľ má však v tomto už jasno. Súdky nepribudnú. Chce to veľa miesta. Ešteže býva v dome, kde si mohla nájsť miesto aj nebovomodrá Felda, ktorá je jeho najväčšou pýchou.

"Všetko sa začalo asi pred tridsiatimi rokmi," približuje začiatky svojej zberateľskej vášne. "V rodine bolo zvykom, že ako suvenír z ciest každý priniesol pivo. Pestrosť etikiet, farebná i grafická, ma zaujali, začal som ich z fliaš odlepovať a nové miesto som im našiel na vnútornej strane dverí skrine. Keď som mal dvere už celé polepené, dozvedel som sa, že existujú kluby zberateľov, v ktorých sa ľudia stretávajú. To bolo ešte za éry bývalého spoločného štátu. Po roku 1989 som začal cestovať aj po Európe a zbierku som neustále rozširoval. Prvého januára tohto roku som v nej mal 183 037 kusov pivových etikiet. Ide o druhú najväčšiu zbierku na Slovensku. Mám etikety zo 198 štátov," pochváli sa. A v škatuliach čakajú na roztriedenie, zaevidovanie a uloženie ďalšie desiatky rôznorodých etikiet. Všetky, ktoré mu prejdú rukami, starostlivo uloží v príslušnom fascikli. "Štáty mám zoradené podľa abecedy. Ak mi niekto ukáže etiketu, vyhľadám si krajinu kde pivo vyrobili a okamžite zistím, či ju v zbierke mám." Viete iba názov piva a neviete odkiaľ pochádza? Štefan Beregsázi vás nesklame. Okamžite priradí názov štátu, v ktorom sa vyrába. Môžu mať aj etikety svojho "modrého maurícia"? zaujíma nás. "Cením si všetky, za vzácne považujem napríklad etikety z dnes už neexistujúceho pivovaru v Monaku alebo etikety z afrických pivovarov či z Marshalových ostrovov." A ako sa dostáva k novým vzácnym kúskom? "Píšeme si so zberateľmi, chodím na stretnutia, sledujem informácie na internete. Nie je to práve lacný koníček. Veď len zberateľom a pivovarom do cudziny mesačne posielam približne sto až stopäťdesiat listov."

Kým si obzeráme všetky tie farebne nádherné plechovky, ich majiteľ nás rozosmeje poznámkou, že kedysi ich mal pripevnené aj na strope. Samozrejme po špeciálnom "narazení", aby sa obal nikde nepoškodil a vyprázdnení obsahu. "Po otvorení hraníc už zbieranie plechoviek prestalo byť zaujímavé," hovorí. "A ja som sa už tu takmer nepohol. Desiatky plechoviek putovali vo vreciach na povalu. Teraz ich už netriedim, už iba zhromažďujem," vtipne poznamená. "Zbaviť sa ich? To v žiadnom prípade, veď som patril medzi najväčších zberateľov plechoviek na Slovensku." O korunkových uzáveroch, táckach pod pivo, zapaľovačoch a perách sa radšej iba zmieni jednou vetou. V čom je čaro zbierania plechoviek? "Pozrite sa na ne. Mám tu jednotlivé kusy, ale i série. Naoko všetky vyzerajú rovnako a predsa sa v detailoch líšia. Tieto staré dánske len tak skoro neuvidíte, alebo japonské, tuhľa mám aj čínske, ale nepýtajte sa na kvalitu piva, to sa fakt nedalo piť," poznamená.

"Pre mňa majú vysokú hodnotu najmä americké zo štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Zohnal som ich v Taliansku od jedného známeho zberateľa. Tu je napríklad plechovka piva Wanker od Brewing Company v Pittsburghu," ukazuje na jednu z mnohých uložených na špeciálne vyrobených poličkách, "a mám tu aj prvé ruské pivo v plechovke. Voľakedy ho bolo možné vypiť iba na palube Aeroflotu. Alebo táto z Papuy Novej Guiney s papagájom na obale. Nie je krásna? Mám tu aj austrálske obaly znázorňujúce športy - sú tu celé série, sekcie rôznych klubov, lode, tenis, formula 1..."

Zaujímavé rozprávanie o pôvode plechoviek i výrobcoch ich obsahu by trvalo ešte hodiny, keby sa reč - akože inak cez zlatistý mok, vlastne cez špeciálnu várku piva so špeciálne navrhnutou etiketou - nezvrtla na ďalšiu vášeň domáceho pána a tou je láska k automobilom, presnejšie k tým so starším dátumom narodenia. A tak sme sa rozhovorili o modrej Felde, čo je vlastne Felicia - rok výroby 1959. Práve ona "dostala" k narodeninám od neho špeciálnu várku piva. "Týmto autíčkom sa mi splnil detský sen. Učarovalo mi ako malému chlapcovi a zaumienil som si, že raz ho budem mať. Podarilo sa mi to až v roku 2004, keď som na jednej burze natrafil na predávajúceho, ktorý mal pri sebe fotografiu doslova hrdzavej kostry automobilu, v ktorej sa iba ťažko dala spoznať Felicia. Kúpil som ju však a za tri roky premenil na súčasné vozidlo, ktoré mi robí naozaj radosť." Boli to hodiny a hodiny piplavej práce, kým vozidlo nadobudlo súčasnú podobu. "Lakovač mi ho nalakoval na presne taký odtieň, aký má obloha zaliata slnkom, čalúnnik sa postaral o nové kožené čalúnenie béžovej farby," hrdí sa a ukazuje ďalšie detaily renovovaného kabrioletu, ktorý dokáže jazdiť 110-kilometrovou rýchlosťou. Štefan Beregsázi s Feldou, ako nežne autíčko nazýva, najazdí za sezónu aj 1 500 kilometrov. Priznáva, že za volantom si nikoho okrem seba predstaviť nevie, je to však preto, že automobil si stráži ako oko v hlave a vyhýba sa podľa možností akejkoľvek kolízii. "Ak by som napríklad skrivil nárazník, druhý už nenájdem," hovorí presvedčivo. "Zohnať originálne náhradné dielce sa rovná takmer zázraku." Prezradíme ešte, že Felda vlani zvíťazila v slovenskej súťaži krásy automobilov vyrobených po roku 1945. A možno sa k nim o pár rokov zaradí aj stará Octavia, ktorá v garáži zatiaľ ešte iba čaká, že ju do parády vezmú zručné ruky Štefana Beregsáziho.