O svojej záľube hovorí predák elektroúdržby Vysokých pecí Pavol Tarhanič

Holuby žijúce v meste nemajú práve najlepšiu povesť. Sú premnožené a ľuďom viac strpčujú, ako spríjemňujú život. Problémom je najmä hniezdenie na povalách domov, ale i rôznych výklenkoch a otvoroch panelákových striech, trus na balkónoch a parapetoch okien i obavy zo šírenia chorôb. Aj preto hádam zabúdame, že v histórii tieto neveľké vtáky zohrávali dôležitú úlohu. Pravda, hovoríme o poštových holuboch, ktorých schopnosť vrátiť sa využívali už v starovekom Egypte a Sýrii na doručovanie správ. Ale nemusíme ísť až tak ďaleko. Ešte nedávno, v časoch, keď nebol telefón, ani internet, plnili títo operenci úlohu poštára. Hoci časy sa menia a holubárstvo má menej priaznivcov, kto tomuto koníčku prepadne, ostáva mu na celý život.

Dosvedčí to aj predák zmeny C elektroúdržby Vysokých pecí Pavol Tarhanič, ktorý všetok svoj voľný čas venuje holubárstvu. "Vtáky ma zaujímali už od mala, vždy som chcel chovať holuby," vyznáva sa zo svojho vzťahu k nim, "ale ako to v živote chodí, prednosť dostali iné, dôležitejšie veci. Keď som sa oženil, pustil som sa do stavby domu a postavil som si aj malý holubník. Holubom som sa venoval čisto amatérsky, lietali iba okolo domu. Mal som ich už asi dva alebo tri roky, keď ma kamaráti nahovorili, aby som sa zúčastnil pretekov. Povedal som si, že ak sa mi holub vráti, začnem sa tomuto koníčku venovať intenzívnejšie. Stalo sa a drží ma to už takmer dve desaťročia."

Sedíme v altánku pekne upravenej záhrady rodinného domu v Bukovci. Hneď oproti je priestranný holubník, ktorý obýva stotridsať poštových holubov. Časť z nich vidieť za sieťovanými oknami, prítomnosť ďalších desiatok operencov dosvedčuje iba neprestajné hrkútanie. "Mali by si zalietať," poznamená ich majiteľ a zahľadí sa na oblohu. "Len aby nebol nablízku dravec," dodá skôr pre seba. "Vyhnúť sa tomu nedá, je to ich prirodzený nepriateľ, v sezóne mi najmä sokoly vezmú až takmer tridsať kusov. Odvážia sa aj na dvor, musím ich plašiť. Čím? Hoci aj trúbkou, ktorú nosia fanúšikovia na hokej alebo vzduchovkou. Susedom sa to veru občas nepáči," prizná. Holuby svojho pána poznajú a počúvajú ho. Stačí zatriasť škatuľou s krmivom alebo zapískať. Domov sa vrátia okamžite, do tridsiatich sekúnd.

Skupina vtákov opisuje nad domom už aspoň piate kolo. "Denne dokážu nalietať až sto kilometrov," vysvetľuje Pavol Tarhanič. "Takéto vypustenie je iba časťou zložitejšieho tréningu. Začíname letom na malé vzdialenosti, potom ich vyvezieme ďalej, do vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Holuby sú nútené nájsť si správny smer a vrátiť sa domov. Takto trénujeme ich orientačný zmysel." Pre úspech na súťažiach by to však bolo málo. O holuby sa treba starať denne niekoľko hodín. "Kŕmenie, čistenie holubníka, tréningy, sledovanie zdravotného stavu vtákov, kontrola vajíčok, liahnutie holúbät ..." vyratúva starostlivosť. "Je toho naozaj veľa a ak chcete vychovať dobrého pretekára, nemôžete nič zanedbať. Výsledky totiž závisia od toho, aká je kvalita holubov, chovateľské vybavenie a starostlivosť o ne po celý rok," hovorí holubár.

"Táto sezóna (sezóna súťaží športových holubov trvá od mája do konca septembra - pozn. aut.) bola dosť tvrdá. Z vyše dvadsiatich súťaží, na ktorých som sa zúčastnil, sa mi zo šesťdesiatpäť holubov vrátilo tridsaťpäť. Zaujímavé je, že z dlhších tratí som mal lepšie dolety, ako z kratších. Čo na to vplýva, neviem... Mal som i takého holuba, ktorý sa mi vrátil po týždni - nakŕmený, vypasený... Daroval som ho amatérskemu chovateľovi. Neúspešní nemajú v chove miesto a musia sa vyradiť." Nuž veru, nie každý holub sa hodí na preteky. "Z jedného páru mám ročne šesť mladých a ak sú pretekári dvaja z nich, je to dobrý pár," vysvetlí a dodá, že dvaja najlepší rodičia nemusia vychovať rovnako dobrého jedinca. "Čo je slabé, odpadne samo, silný sa dá poznať už podľa toho, že sa od prvého prasknutia vajíčka vyliahne do dvadsaťštyri hodín. Vždy dúfam, že vyšľachtím také holuby, ktoré budú v súťažiach víťaziť."

Z doletu svojich holubov má zakaždým radosť. "Je asi porovnateľná s pocitmi fanúšika hokeja či futbalu, keď vidí pekný gól," prirovnáva. Fandia mu aj jeho tri ženy - manželka a dcéry. Bez podpory rodiny by sa tomuto náročnému športovo - chovateľskému koníčku nemohol venovať. "Som vďačný aj kolegom v prevádzke, kde pracujem už dvadsaťpäť rokov. Preteky sú totiž v sezóne každú nedeľu a oni ma vždy, ak mám náhodou zmenu, ochotne v práci zastúpia. Milan Slebodník by o tom vedel veľa rozprávať..."

Povzdychne si iba, že holubárov je z roka na rok menej. "Na Slovensku štyri a pol tisíc chovateľov, v regióne okolo osemsto a v Košiciach približne sto. Niekedy ich bolo dvesto - tristo. Náš klub Malá Ida združuje pätnásť členov. Zvyšuje sa aj priemerný vek chovateľov. Mladí majú iné záujmy a tento šport je aj dosť nákladný. Náročná je preprava vtákov na súťaže, ale i krmivo, liečivá, vitamíny..."

Pavol Tarhanič svoj doterajší najväčší úspech dosiahol v roku 2004, keď jeho holubica v sezóne nalietala 3 700 kilometrov a stala sa najvýkonnejšou holubicou regiónu východného Slovenska v klube dlhých tratí. "Naraz dokázala zaletieť až 1 300 kilometrov, škoda, že na ďalší rok sa z pretekov v Nemecku už nevrátila, ostala v Kolíne nad Rýnom." A aký bol tento rok? "Najdlhšou traťou, ktorú moje holuby úspešne absolvovali, bol dolet z nemeckej Gothy vzdialenej osemsto kilometrov. V košickej oblasti som medzi holubármi skončil na dvanástom mieste, aj keď, musím povedať, čakal som viac. Potešilo by ma tiež, keby som porazil môjho najväčšieho rivala - Tibora Vargu z Malej Idy. Naposledy sa mi to podarilo v roku 2004. Je to tvrdý profesionál. Posledné preteky tejto sezóny absolvujem 20. septembra vo Veselí na Morave. Dúfam, že domov priletí čo najviac pretekárov a v čo najlepšom čase. Ak by niektorý z nich zvíťazil, určite by to bola najkrajšia odmena."