August 1968 očami bývalého oceliara Jozefa Širotňáka

So železiarňami začínal. Svedčí o tom jeho bývalé osobné číslo - 1620, po prečíslovaní 506. Do huty prišiel z ostravskej oceliarne, kde sa zaškoľoval pre VSŽ po skončení Vysokej školy banskej v roku 1962. Nastúpil ako vedúci zmeny v závode Oceliareň (1966), neskôr bol vedúcim prevádzky odlievareň a napokon desať rokov vedúcim oceliarne I. Od roku 1991 do roku 1998, kedy z VSŽ odišiel, pôsobil vo sfére obchodu. Bol generálnym riaditeľom Zahranično - obchodnej spoločnosti i riaditeľom spoločnosti VSŽ STEELKOM Švajčiarsko. Z firmy odišiel pred desiatimi rokmi. Jozef Širotňák. Dnes sa v spomienkach vracia k udalostiam roku 1968.

"Patrím ku generácii, ktorá zažila neuveriteľné spoločenské zmeny. Pamätám si na 2. svetovú vojnu, hlavne na jej záver, bombardovanie Prešova, aj oslavy konca vojny. Na februárový prevrat, presviedčanie rodičov na vstup do JRD (na dva týždne ma "uvoľnili" zo školy s cieľom presvedčiť rodičov o výhodách spoločného hospodárenia), budovanie socializmu, plnenie päťročných plánov, politizovanie spoločnosti, tlak marxisticko - leninskej ideológie... To všetko spôsobilo, že som na prelome rokov 1967 - 68 vstúpil do Strany slobody, ktorá v tom čase poskytovala určitú ideologickú slobodu. Bol to v mojom živote počin, ktorý významne poznačil a akosi predurčil môj ďalší osud. Na jednej strane to bola určitá sloboda občianskeho charakteru, ale na druhej strane som si dobrovoľne zahatal istým spôsobom kariéru technika, pretože po "prevalcovaní" obrodného procesu tankami spriatelených armád Varšavskej zmluvy nastúpila tvrdá línia vedúcej úlohy komunistickej strany.

Pracoval som v tom čase v závode Oceliareň ako vedúci zmeny závodu a správa o okupácii ma zastihla doma. Mal som myslím po nočnej zmene, boli asi 3 hodiny ráno, keď ma zobudil priateľ, či viem čo sa stalo, aby som si zapol televízor, že nás prepadli Rusi. Zapol som teda televízor a skutočne, v televízii sa opakovala známa správa. ...."spojenecké vojská Varšavskej zmluvy prekročili hranice SR ....." Pamätám si ešte ako redaktori opakovane vyzývali občanov, aby zachovali pokoj, nekládli žiadny odpor. Myslím, že vtedy si ešte nikto z nás, obyčajných ľudí, neuvedomoval, čo sa vlastne stalo, ako je to možné .... Veď nás napadli vojská priateľov. Dôsledky sme si ešte neuvedomovali a pre mňa, ako pre mnohých ľudí, to bol šok, na ktorý sa nedá zabudnúť. Pamätám si, že sme so susedom vyšli až hore na strechu domu a videli a aj počuli, ako sa do Košíc po ceste dole kopcom po zákrutách od Furče blížia tanky. Mne sa v tom čase vybavil obraz konca 2. svetovej vojny, keď popred naše okná deň a noc rachotili tanky a ťažké zbrane Nemcov, ktorí ustupovali pred ruskými vojskami. Neskôr, keď boli ulice Košíc plné vojakov a bojovej techniky a na mnohých miestach som videl transparenty "Otec osloboditeľom - syn agresorom", uvedomil som si paradox politiky. Nevedel som však, ako silne poznačí môj budúci život.

Vo VSŽ, po pracovnej stránke, sa nič nezmenilo. Železiarne neprestali vyrábať a napriek čulým politickým diskusiám sa na zmenách pracovalo. Všade sa vášnivo diskutovalo, ale pracovať sa neprestalo, čo považujem za obrovský úspech a vysokú politickú kultúru vtedajších vedúcich, referentov a robotníkov. Spomínam si na špecifický protest. V areáli podniku, tak ako v celom meste, boli rozvešané protestné plagáty, (pár sme ich vyrobili aj na našej zmene na dispečingu), ktoré "zdobili" okolie všade, kde sa pohybovali ľudia. Politický protest sa prejavoval tak, že sa aktivizovali napr. odbory a mnohí politickí funkcionári. Organizovali mnohé podporné akcie našim politickým predstaviteľom pri vyjednávaní v Moskve a podobne. Tieto akcie sú všeobecne známe a bolo ich mnoho - napríklad protestný pochod do Čiernej. Mnohí pracujúci v tom čase vstúpili do "Dubčekovej komunistickej strany". Nikto vtedy však netušil, čo to prinesie. Ukázalo sa to neskôr, keď nastal čas previerok a vylučovania zo strany, čo malo za následok politickú, pracovnú, ale aj občiansku izolovanosť, strach, prenasledovanie a perzekúciu a čo je najhoršie, ďalšiu vlnu emigrácie. Malé Slovensko stratilo mnoho vynikajúcich odborníkov a schopných ľudí.

Sám som v tom čase uvažoval o emigrácii, najmä preto, že som bol členom Strany slobody, čo síce bola strana Národného frontu, ale vyššie hospodárske funkcie boli v nomenklatúre vyšších straníckych orgánov a mohli ich zastávať len členovia komunistickej strany. Z tohto pohľadu hodnotím vpád spojeneckých vojsk v auguste 1968 ako násilnú prekážku rozbiehajúcemu sa procesu demokratizácie, ktorú malému Československu položili "spojenci socialistického sveta". Prekonávali sme ju vyše dvadsať rokov."