Generálny manažér USS pre spracovávané výrobky Anton Jura v rozhovore pre Oceľ východu:

Slovenskí manažéri za morom

Bývalý viceprezident U. S. Steel Košice pre strategické implementácie Anton Jura pôsobí v Pittsburghu už bezmála rok. Ako sa mu darí, na čom pracuje, ako vníma svoje nové pôsobisko a ako si na nové prostredie zvyká jeho rodina? Porozprávali sme sa o tom.

· Onedlho to už bude rok, čo ste začali baliť kufre a zamierili do Pittsburghu, kde pôsobíte v pozícii generálneho manažéra divízie pre spracovávané výrobky. Pamätáte sa ešte na to, ako vás prijali vaši kolegovia?
- Áno, znie to neuveriteľne, ale od môjho odchodu z Košíc ubehol takmer rok. Moji kolegovia, tu, v Pittsburghu, ma prijali velmi dobre. Nakoniec, neprichádzal som do až tak cudzieho prostredia. Mnohých ľudí som už poznal. Tak z obdobia spoločného podniku VSŽ a USS, ako aj z obdobia po roku 2000.

· Povedzte nám niečo o svojej práci? Určite to bola pre vás výzva...
- Tu, v Pittsburghu, pracujem na predajnom úseku, kde som zodpovedný za všetky výrobky prevádzok v Severnej Amerike, ktoré, kým sa dostanú k zákazníkovi, potrebujú ďalšie spracovávanie. Processed Products (PP), tak sa nazýva úsek, ktorý vediem, vznikol len pred tromi rokmi, keď USS prevzala prevádzky ďalšieho amerického výrobcu ocele National Steel. Hlavným zámerom bolo skonsolidovať a zefektívniť všetky externe nakupované výkony v oblasti spracovávania oceľových pásov na severoamerickom trhu.
Konsolidácia sa skončila v októbri minulého roku účtovným presunom všetkých zásob z výrobných prevádzok do našej zodpovednosti. Na úseku dnes pracuje 64 manažérov zodpovedných za spracovávanie približne 4,3 milióna tony ocele ročne. Obrazne povedané, každá tretia vyvalcovaná tona, tu, v USA, ide na ďalšie externé spracovávanie. Sú to prevažne zvitky valcované za tepla a studena.
Prevzatím kanadskej spoločnosti Stelco sa tento objem ocele zvýši o viac ako milión ton. Plynulá integrácia časti biznisu Stelca do štruktúry USS bez dopadov na zákazníka - to je jedna z aktuálnych priorít nášho úseku. Č
o sa spracovávacích procesov týka, majoritné zastúpenie majú morenie za tepla valcovaných zvitkov a deliace procesy. Prevažuje delenie pásu po dĺžke a šírke, ako aj výroba pristrihov na mieru a výliskov, najmä pre automobilový priemysel. Z pohľadu realizácie, automobilový segment dnes reprezentuje takmer 61 percent. Našu oceľ dodávame všetkým severoamerickým automobilkám, nazývaným ako Veľká trojka - General Motors, Ford a Chrysler, ako aj rýchlo sa rozvíjajúcim japonským výrobcom, ako Toyota, Honda a Nissan.
Druhým dominantným segmentom sú spotrebiče a biela technika. V ročnom meradle tento sektor reprezentuje takmer 23 percent z celkovej realizácie. Dominantným procesom je farbenie a lakovanie a následné delenie.
Výrobky tohto segmentu dodávame všetkým veľkým výrobcom spotrebičov v USA, ako aj v Mexiku. Do skupiny zákazníkov patrí Whirlpool, General Electric ... Zbytok realizácie patrí do kategórie výrobkov pre stavebný a konštrukčný priemysel a serviscentrá. V USA teda externé spracovávanie tvorí oveľa väčší podiel z celkovej výroby ocele, než v našich európskych prevádzkach.
Čo sa týka druhej časti vašej otázky, odchod do USA bol veľkou výzvou nielen pre mňa, ale aj pre celú moju rodinu. Pracovať a žiť v cudzom prostredí je ale na strane druhej cenná príležitosť a v mojom prípade musím povedať, že aj dobrá skúsenosť. Z pracovnej stránky bolo pre mňa veľkou výzvou zvládnuť úplne nové pracovné zaradenie. Toto je moja prvá pozícia na úseku predaja oceľových výrobkov.

· Je práca manažéra v USA v niečom odlišná?
- Všeobecne, práca manažéra je v prvom rade práca s ľuďmi. Myslím si, že základné princípy riadiacej práce sú si veľmi podobné všade, treba ale brať do úvahy rozdielnosť prostredia, kultúry a životných štandardov. Z pohľadu systémov riadenia, musím povedať, že tu idú niektoré veci, týkajúce sa podpory manažérskej práce, oveľa rýchlejšie, sú lepšie zorganizované.Vďaka tomu menej času venujem administratívnym činnostiam. Viac z neho mi ostáva na to, za čo som vlastne zodpovedný. Mám pocit, že tu fungujem efektívnejšie.

· Vraví sa, že každá nová skúsenosť je na nezaplatenie. Súhlasíte?
- Určite áno. Pracovať v cudzine je dobrá skúsenosť. Človek tu získa iný pohľad na určité situácie v osobnom, ale i pracovnom živote. Také, ktoré sú dôležité pre ďalší posun, ďalší rast. Odporúčam každému, keď sa mu naskytne príležitosť, skúsiť to. Aj keď musím povedať, že sa mi zo Slovenska neodchádzalo ľahko.

· Iná kultúra, aj keď veľmi podobná európskej, iné zvyky, komunikácia... Iné je prísť do Ameriky na jeden-dva týždne, aj keď častejšie, iné zasa na dlhší čas sa tam usadiť a pracovať. Zvykli ste si?
- Dlhodobý pobyt v cudzine sa nedá porovnať s dvoj, či trojtýždňovou cestou alebo dovolenkou. Človek si musí vytvoriť zázemie tak pre seba, ako aj pre celú rodinu.To si ale vyžaduje čas, lebo niektoré zásadné veci, ako napríklad školy, zdravotníctvo a infraštruktúra, tu fungujú inak. Je všeobecne známe, že expatrioti, ale aj ich rodinní príslušníci, sú pri odchode z domova, pokiaľ sa zaradia do novej spoločnosti, vystavení rôznym sociálnym, kultúrnym a spoločenským stresom. Ja som si ale zvykol relatívne rýchlo. Ako som už povedal, neprichádzal som do celkom neznámeho prostredia, takže proces aklimatizácie u mňa bol viac-menej bezproblémový. Musím ale spomenúť, že tomu bolo tak aj vďaka pomoci a podpore zo strany mojich amerických kolegov.

· Čo by ste z Ameriky doniesli domov a naopak, zo Slovenska tam?
- Na Slovensko by som doniesol politickú kultúru, slušnosť a poriadok, ako aj úctu k úspešným ľuďom. Zo Slovenska mi tu chýba bryndza, maggi korenie a horčica... Ale teraz vážne. Samozrejme, každému chýba jeho domovina, chýba mi tu moja rodina a priatelia. Čo sa jedla týka, aj keď nie som preberavý a tu sa dá kúpiť takmer všetko, chýbajú mi bryndzové halušky.

· Za morom ste boli dlhší čas bez svojich najbližších. V súčasnosti ste už všetci spolu. Ako vníma vaša rodina, manželka Dana a synovia Anton a Jakub, túto životnú zmenu?
- Prvých šesť mesiacov som bol v USA sám, bez mojej rodiny. Dôvodom boli školské povinnosti mojich detí. Teraz sme všetci spolu, ale v čase, keď tento rozhovor uverejníte, už to tak nebude. Môj starší syn Jakub sa vracia študovat vysokú školu späť na Slovensko. Manželka Dana a mladší syn Tono vnímajú túto životnú zmenu pozitívne a ako novú životnú skúsenosť. Tono začal chodiť na strednú školu tu v Pittsburghu koncom augusta. Škola sa mu páči, rýchlo zapadol do kolektívu a je v nej spokojný. Manželka sa okrem starostlivosti o rodinu bude zdokonaľovať v jazyku. Myslím si, že ani ona nebude mať problém so zmenou, pretože pozná mesto a má tu priateľov.

· Stihli ste sa teda už, ako sa vraví, aklimatizovať?
- Áno, dá sa povedať, že ja mám tento proces za sebou. Moja rodina je niekde uprostred.

· Ste v kontakte so slovenskými manažérmi, ktorí pôsobia v amerických prevádzkach USS? Stretávate sa?
- So slovenskými manažérmi, ktorí pôsobia mimo Pittsburghu, sa stretávam len príležitostne. S tými, ktorí sú v Pittsburghu a okolí, sa stretávam síce častejšie, ale nie tak často, ako by som možno chcel.

· A čo šport, najmä však hokej, ktorého manažovaniu ste sa venovali - doma, v Košiciach? Nechýba vám to?
- Priznám sa, hokej mi chýba. Onedlho však začína NHL, takže sa už veľmi teším. Určite si pôjdem pozrieť niektoré zápasy tučniakov v domácom prostredí. Takisto verím, že od budúceho mesiaca sa dostanem aj ja na ľad zahrať si hokej. Aspoň jedenkrát v týždni.

· Aj keď vám práca iste zahltí väčšinu dňa, predsa len, čo robíte, keď nerobíte? Ako relaxujete?
- Počas týždňa na nejaký relax nie je čas. Ak stíham, tak si pozriem televízne správy. Prostredníctvom internetu stále sledujem, čo sa deje na Slovensku. Relaxujem na golfovom ihrisku... Ak mi to môj čas dovolí...