Milan Suchovič má svoju prácu rád

Len necelý rok bol odlievačom v zlievarni. Po tom, čo absolvoval základnú vojenskú službu a vrátil späť do železiarní, sa nadobro upísal povolaniu, ktoré on sám však považuje za poslanie. Stal sa hasičom. Teraz, po takmer štyridsiatich rokoch, Milan Suchovič vraví, že neľutuje a že by nikdy nemenil. Vzťah k tejto práci mal vštepovaný už od útleho detstva. Otec patril k dobrovoľným hasičom, dvaja strýkovia k profesionálnym, a on, ako malý chlapec, chodil na cvičenia s nimi... Možno práve tam treba hľadať základy jeho definitívnej voľby pri rozhodovaní, čomu sa bude celý svoj život venovať.

V sedemdesiatom ôsmom absolvoval odbornú školu požiarnej ochrany Ministerstva vnútra SR v Žiline, vypracoval sa na zástupcu veliteľa družstva, neskôr veliteľa zmeny. Šesť rokov v tejto pozícii pôsobil na Ukrajine, v KŤUK Dolinská. Po návrate do košických železiarní dostal ponuku, vzhľadom na svoje skúsenosti a odbornosť, pracovať v závodnom hasičskom útvare ako predák strojnej údržby. Prijal ju a túto prácu robí doteraz. Stará sa so svojimi kolegami o to, aby všetky automobily, technické i zásahové vozidlá ako aj mechanizmy požiarnej ochrany boli po strojnej stránke v maximálnom poriadku, vždy pripravené na výjazd...

"Spomínam si na začiatky, keď sme mali k dispozícii len minimálnu techniku, starú tisíc dvestodvojku, gazík, dve cisterny... Plošina prišla až v sedemdesiatom deviatom. Postupne sme sa modernizovali... Predtým sme však pracovali s tým, čo bolo. Boli aj také časy, že nás bolo na útvare málo, náš starý gazík bol práve obsadený a tak sme na dvojkolesovú káru naložili dýchacie prístroje a odišli s ňou na hlbinné pece, kde sme zabezpečovali asistenčnú službu. Teraz je to nepredstaviteľné, ale káru sme využívali aj na to, aby sme ostatným hasičom priniesli na útvar obed. Keď to teraz poviem našim mladým, majú z toho zábavu," vracia sa do minulosti Milan Suchanič. A tiež do čias, keď pôsobil priamo v teréne ako hasič. V živej pamäti má mimoriadnu udalosť zo začiatku osemdesiatych rokov, pri ktorej sa zrútil rudný most. "Veľmi presne si na to pamätám. O 12.38 bol vyhlásený požiarny poplach, na mieste sme boli o 12.43. Bol som vtedy veliteľom zásahu. Pri prieskume situácie hore na moste som začul ostré prašťanie. Uvedomil som si, že most môže každú chvíľu spadnúť. Len čo sme sa na môj povel rýchlo stiahli, stalo sa tak. Našťastie, bolo to len o vlások, ale nikomu sa nič nestalo, dokonca vďaka tomu, že sme mali hasičskú techniku správne rozmiestnenú, ani tá nebola zasiahnutá a poškodená." Dnes je, ako podotýka, situácia úplne iná. Hlavne vďaka prevencii počet požiarov klesá, technika, ktorú majú hasiči k dispozícii, je na špičkovej úrovni. Tak to má byť.