Prvé číslo podnikových novín železiarov vyšlo 19. decembra 1960. Oceľ východu žije s firmou už neuveriteľných 60 rokov. Tak ako sa menila doba, menili sa aj noviny. S výnimkou názvu zmenami prešli obsah, formát, grafika, periodicita, spôsob doručovania, tím redaktorov...

Veľké firmy sa skrátka bez novín nezaobídu. Podnikové noviny Oceľ východu patria k stáliciam aj v rámci podnikových novín na Slovensku.

Za roky svojej existencie boli noviny, ale aj redaktori ocenení veľakrát.  K najhodnotnejším patria ocenenia z prestížnych súťaží komunikácie korporačných médií Podnikové médium roka, ktorú organizoval Klub podnikových médií a Slovenský syndikát novinárov. Šesťkrát ­získala Oceľ východu prvé, trikrát druhé a dvakrát tretie miesto.  V roku 2013 k úspechom pribudla špeciálna cena Podnikové médium desaťročia.

Na postoch redaktorov sa vystriedali mnohí novinári, ktorí dnes pôsobia v iných médiách, užívajú si zaslúžení odpočinok, alebo už, žiaľ, nie sú medzi nami.

Takmer 40 rokov pracovala v redakcii Oceľ východu Magdaléna Fecurková, pričom posledné štyri roky, až do 1. júla tohto roka, ako vedúca vydania. Magdu sme poprosili, aby sa s nami podelila o svoje pocity z práce v našich novinách:  „Vždy sa mi páčilo ohýbanie slova vo všetkých jeho podobách, odjakživa som s ním rada pracovala... A to som, priznávam, začiatkom osemdesiatych rokov, keď som sa stala nováčikom vo vtedy pomerne početnom tíme Ocele východu, mapujúcej život v najväčšej fabrike na východe Slovenska, ani veľmi netušila, akú môže mať silu...

Podnikové noviny košických železiarní v čase môjho príchodu  oslavovali dvadsať rokov svojej existencie a vychádzali dvakrát týždenne. Nečudo, bolo o čom informovať viac než dvadsaťpäťtisícový kolektív hutníkov. Vždy sa niečo dialo. Spomínam na ruch, z môjho pohľadu najmä mediálny, ktorý vládol počas generálnych opráv vysokých pecí,  TŠP, modernizácií studenej valcovne, výstavby druhého kontilodlievania či VKB č. 3, a tiež na časy,  keď firmu prevzala americká spoločnosť... Nezabudnem na rozhovory s desiatkami a desiatkami koksárov, vysokopeciarov, oceliarov, valcovačov, energetikov a údržbárov, na ich robotu, o ktorej som písala a dávala o nej vedieť navonok. Noviny boli vždy pri tých dobrých, ale aj  menej vydarených časoch a mne dali veľa aj osobnostne, formovali moje postoje a pohľady na dianie vo fabrike a ľudí v nej...

Po pravde? Bola to práca neľahká, nie vždy docenená, ale tá,  ktorú som si vysnila. A robila ju s láskou a odovzdaním dlhé desaťročia. Napriek mnohým prekážkam a veľkému stresu. Len preto, že naše podnikové noviny i fabrika, v ktorej som našla a „objavila“ veľa skvelých ľudí a ktorej som sa cítila byť súčasťou celých 40 rokov,  mi jednoducho prirástli k srdcu. Veľmi by som si priala, aby Oceľ východu mohla osláviť spolu s hutou minimálne storočnicu. Zaslúži si to.“