Juraj Šponták spomína na netradičnýlov sumcov

Rybačka na Latorici, to už nie je to, čo bývalo pred niekoľkými desaťročiami. Aj keď sa to zdá trochu čudné, po vojne bolo rýb v rieke nadostač. Rieka mala ešte prirodzený vzhľad. V množstve mŕtvych ramien, ktoré boli s riekou pri záplavách prepojené, prekvital rozmanitý život. Rybí raj neskôr narušili úpravy Latorice. Akosi sme sa vody v mohutných východoslovenských riekach na nížine báli a rýchlo sme sa jej reguláciou riek zbavovali.

Na začiatku 50-tych rokov minulého storočia bolo vraj na Latorici toľko sumcov, že rybári na nížine sa obávali, že im požerú iné druhy rýb. Vtedajší Rybársky spolok vo Veľkých Kapušanoch sa rozhodol začať proti sumcom ofenzívu. Cieľom nebolo úplne ich zlikvidovať, ale iba znížiť ich počet. Touto úlohou bol poverený Juraj Šponták z Veľkých Kapušian spolu s ďalšími rybármi - záujemcami o netradičný lov. So súhlasom spolku mali loviť sumcov o hmotnosti nad desať kilogramov. Juraj Šponták už vtedy uplatnil svoje skvelé konštruktérske vlohy a zhotovil špeciálnu štvorhrotovú harpúnu. Každý hrot mal protihrot, ktorý sa po vrazení do tela ryby a spätnom potiahnutí vo svalovine ryby roztvoril a zabránil vyšmyknutiu harpúny. Špeciálna oceľ mala priemer 10 milimetrov a bola niekoľkonásobne kalená. Dĺžka harpúny aj s rukoväťou sa pohybovala od 2,8 do 3,2 metra.

Náš, dá sa povedať, jediný latorický harpunár si na lov sumcov v rokoch 1950 až 1953 zaspomínal takto: "Sumcov sme lovili pred mrazmi, od polovice septembra do polovice októbra, keď sa Latorica dostatočne prečistila. V neskoršom období sa ryby sťahovali hlbšie, nebolo ich už dobre vidieť, preto ich bolo ťažšie uloviť. Cez deň som si pripravoval akumulátor a lampy. Slúžili na presvietenie vody. Jedna lampa sa držala 1,2 metra nad vodou a druhá 1,2 metra pod vodou. Tak sa nám dokonale podarilo presvietiť stĺpec vody do štvormetrovej hĺbky. Osádku člna tvorili lampár, ktorý držal lampu pod vodou a zároveň bol hlavným pozorovateľom. Za ním stal druhý lampár s lampou nad vodou. Ďalší v poradí bol lovec - harpunár (v našom prípade J. Šponták - pozn.aut.). Štvrtý sedel a vesloval a posledný na chvoste loďku kormidloval."

Najdôležitejší boli harpunár a veslár, ktorý musel veslovať veľmi potichu, aby sumcov nevyplašil. Harpunár musel byť zase presný v odhade vzdialenosti a hĺbky, v ktorej sa objavený sumec nachádzal. Netreba zvlášť pripomínať, že sa lovilo za úplnej tmy, najčastejšie od deviatej večer do polnoci. Sumce sa väčšinou vyhrievali na vodnej hladine.

"Približovali sme sa a zisťovali, či nejde náhodou o kmeň stromu. Ak sme sa totiž v odhade zmýlili a harpúnu som vrhol do domnelého sumca, potom sa z dreva len ťažko vyťahovala. Ohmatávanie týchto často zdanlivých sumcov malo svoj význam, lebo niektorým pri dlhšom leňošení na vodnej hladine vyschol chrbát tak, že budili dojem plávajúceho pňa. Raz som takýto "peň" pošteklil harpúnou. Sumec sa obrátil a šuchol sa pod loď, až sa celá rozkývala."

A ako vyzeral vlastný lov ? Prvý sumca zbadal väčšinou lampár na čele lode. Zahlásil, kde sa nachádza. Pripravil sa harpunár. Snažili sa k rybe dostať čo najbližšie. Ak sa to podarilo, bola to jasná tutovka. Ak sumec plával preč, hádzalo sa aj zo štvormetrovej vzdialenosti. Harpunár musel hádzať harpúnu niekoľko centimetrov pred sumčiu hlavu, aby trafila miesto, ktoré chcel trafiť. Málokedy minul.

"Mal som takú prax, že by som trafil aj polkilovú rybu," spomína J. Šponták. "Po nabodnutí sme začali sumca priťahovať za šnúru, ktorá bola priviazaná k rukoväti harpúny. Na konci šnúry bola vzdušnica, duša z traktora alebo nákladiaku, ktorá bola v člne a slúžila ako rezerva na unavovanie zvlášť veľkých a bujných sumcov, keby sme si nevedeli s nimi rady (takmer ako v horore Čeľuste). Väčšinou sme túto poslednú záchrannú brzdu nepotrebovali. Keď sa nám podarilo harpúnovať 60-kilového sumca, vtedy som myslel, že ju použijem. Sumec robil saltá nad i pod vodou. Odrazu mykanie prestalo. Mysleli sme si, že ušiel. To však len plával so šnúrou, ktorú sme priťahovali, aj keď bol chytený za chvost. Sekerkou sme ho omráčili. Museli sme však prejsť na druhý breh rieky. V prostriedku rieky sa prebral z omráčenia a zase začal robiť rodeo. Už to vyzeralo tak, že sa kvôli nemu vykúpeme. Na sumca sme málokedy nenatrafili. Často sme pri ich hľadaní plašili pred sebou bolene. Tie po dvesto - tristo metrovom plašení stratili trpezlivosť a snažili sa cez nás preraziť k pôvodným stanovištiam. Pripomínalo to hon na zajace, keď sa snažia preraziť zovretie honcov na poli a prenikajú pomedzi nich na slobodu. Stalo sa nám, že boleň chcel preskočiť našu loď a spadol do nej."

Treba povedať, že naši lovci sumcov nelovili denne. Ulovili viacerých o hmotnosti od 15 do 20 kilogramov a spomínaného 60-kilového sumca. Dva sumce nad päťdesiat kilogramov im ušli. Občas ulovili, už to môžeme povedať, šťuky, bolene a zubáče. Jeden zubáč vážil až 13,5 kg. Svoje poslanie však nezneužívali, ryby nikdy nepredávali. Jednoducho ich porozdávali. Potom, koncom 50-tych rokov minulého storočia, prišli veľké úpravy Latorice, ktoré populáciu sumca, ale aj iných druhov rýb značne zdecimovali. Partia "veľrybárov" loviacich "východoslovenských mobydickov" prestala existovať.

Aj keď záujem o podobný lovecký "riad" bol zo strany rôznych ziskuchtivcov veľký, Juraj Šponták podobnú špeciálnu harpúnu už nikomu nezhotovil a do histórie lovu sumcov na Latorici sa zapísal ako jediný lovec sumcov - harpunár.