Prvú cenu si z Košických Benátok odniesol náš partnerský detský domov

Podolínčania boli tentoraz tajnostkári. Mohli sme len tušiť, naozaj iba tušiť, aká asi bude ich premiéra na Košických Benátkach. Aj keď jedno bolo jasné. Niekoľkoročný partnerský detský domov košickej oceliarne pripravuje niečo vskutku špeciálne. Niečo kreatívne. Niečo, čo jazierko Ryba v prímestskej rekreačnej zóne na Aničke doteraz nezažilo. Jednoducho niečo inovatívne.

Keď sme pomáhali riaditeľovi domova Štefanovi Strakovi vykladať z plne naloženej dodávky pračudesný náklad, len sa tajuplne usmieval. A spolu s ním aj jeho kolega Eduard Ferencko a chovanec Rudo. Privstali si. Kým ostatné deti s vychovávateľmi čakali doma po obede na autobus, ktorý ich mal priviesť do Košíc, oni už, po krátkej zastávke u baču na jednom zo salašov po ceste, zarezávali na Aničke.

"Doma sme si to vyskúšali. Na zostrojenie plavidla potrebujeme asi tri hodiny. Máme teda čas," pozrel sa na hodinky Štefan Straka. Nepovedal už, koľko času všetkým obyvateľom zhltla výroba jednotlivých komponentov. Ani to, kto je vlastne hlavným konštruktérom, ako sa nakoniec ukázalo tradičného, no zároveň netradičného plavidla. Dva gumené člny, drevené dosky rôznych dĺžok a tvarov, špagáty, zvláštne stavebné dielce z polystyrénu, kartóny, od vetiev osekané tenšie i hrubšie konáre stromov, zvitky rákosia, kahance, huňatý plyšový pes, drevené kvietky... A desiatky skrutiek, podložiek a matiek. A v aute zatiaľ skrytá ďalšia výbava. Ani zvedavci, ktorí zblízka i zopodiaľ so záujmom sledovali zručných Podolínčanov, si konečný výsledok netrúfali odhadnúť. A kto nikdy nevidel, aj keď je namieste pochybovať či taký niekto existuje, obľúbený večerníčkový seriál, do poslednej chvíle netušil, čo sa z diela vykľuje. My už áno. Pomôcť pri jeho zostrojovaní prišla aj viceprezidentka pre riadenie externých služieb a vzťahov U. S. Steel Košice Elena Petrášková s manželom Petrom, ruky k dielu priložili tiež riaditeľ pre vonkajšie vzťahy Ján Bača, Iveta Falatová a Slávka Tvrdoňová.

Dievčence a malí chlapci z domova sa zasa činili pri jeho záverečnom ozdobovaní. Výsledok? Domček, ako namaľovaný, osadený na loďke so stožiarom, na ktorom viala plachta s anjelikom. Symbolom Detského domova v Podolínci. A na jej palube Maťko a Kubko. Ako z rozprávky. So všetkým, čo k nim patrí. Aj vďaka ústretovosti folklórneho súboru Magura z Kežmarku. S okrúhlym širákom i klobúkom, spod ktorého vykúkali vrkoče, širokými koženými opaskami, valaškou, s plátennými halenami a nohavicami, v sprievode šiestich "ovečiek" - Klaudie, Erika, Natálie, Kristiána, Adriana a Paťka, vyzbrojených čelovými svietiacimi baterkami, ktoré im podarovali "bezpečáči" z fabriky. A neodmysliteľným dunčom sediacim na prove, ba aj pravým ovčím syrom a voňavým domácim chlebom posypaným soľou, ktoré neskôr Maťko s Kubkom ponúkali. Nemalo to jednoducho chybu. Schyľovalo sa k osemnástej hodine, do štartu lodí ostávalo pol hodiny, keď všetci spoločne opatrne spustili netradičné plavidlo na vodu. Podarilo sa. Napätie, ako to všetko nakoniec dopadne, povolilo. Za potlesku zvedavých divákov.

Ako súťaž, do ktorej sa zapojilo trinásť lodí, napokon dopadla? Úlohou súťažiacich bolo na vodnú plochu jazierka priniesť a uložiť zhotovené plavidlo tak, aby sa počas celého podujatia nepotopilo, pričom jeho zostrojeniu sa fantázii medze nekládli. Muselo byť však na prvý pohľad identifikovateľné, teda diváci mali vedieť, komu patrí. Druhou úlohou bolo oboplávať časť jazierka v čo najlepšom čase. Podolínčania v ten večer jednoducho nenašli premožiteľa. Do Košíc si prišli po jednoznačné víťazstvo. Maťko, Kubko a šesť "ovečiek" sa preplavili do víťazného cieľa, v ktorom im medzi prvými srdečne zagratulovali prezident firmy David J. Rintoul, Elena Petrášková a Ján Bača. Radosť z víťazstva sa dala krájať. Premiéra dopadla podľa tajných želaní. Hádam najviac sa tešili deti. Získali si rešpekt aj u súperov. Fakt, že súťažiaci tím z Mestskej časti Dargovských hrdinov im svoju cenu za štvrté miesto daroval, to len potvrdzuje.

"Zopakujeme si to o rok? Vymyslíme niečo kreatívne, už sa tešíme," zamýšľal sa nahlas v skupine "demontérov" plavidla krátko pred desiatou hodinou večer usmiaty Eduard Ferencko. Únavu na ňom i ďalšom kormidelníkovi Štefanovi Strakovi nebolo vôbec badať. Pritom z vlastnej skúsenosti, po tom, čo sme do lodičky na chvíľu nasadli, môžeme potvrdiť, "ukočírovať" také plavidlo na vode a navyše vo vetre nebolo naozaj jednoduché. Aj preto, klobúk dole!