Košické Benátky v znamení dobrej nálady, ktorú nepokazil ani dážď

Zamračená obloha v sobotu 4. mája už od rána neveštila nič dobré. A predpovede sa predpoludním do bodky naplnili. Spustil sa dážď. Najprv jemný, potom hustejší a... Vytrvalý. Lialo a lialo. Aspoň v Košiciach. Zdalo sa, že jedno z najobľúbenejších podujatí jubilejných dvadsiatych piatych osláv Dňa mesta Košice, je ohrozené. Našťastie, nestalo sa. Počasie sa načas krátko pred pol ôsmou večer umúdrilo, a tak nasadenie všetkých, ktorí sa na akciu dlho pripravovali, organizátorov akcie nevynímajúc, napokon nevyšli navnivoč. A bola by to naozaj škoda. Aj pre deti z oboch partnerských domovov v Podolínci i na Uralskej ulici v Košiciach, ktoré patria k už tradičným aktívnym účastníkom súťažnej prehliadky netradičných plavidiel na vodnej ploche jazera.  Zakaždým dokázali divákov zaujať a porotu presvedčiť o svojej jedinečnosti.  A vždy prišli s novým námetom, nuž nečudo, že ich lode boli neprehliadnuteľné. A inak tomu nebolo ani tentoraz...

„Budeme Eskimáci,“ prezradil Edo Ferencko, „veliteľ“ trojčlennej posádky plne naloženého vozidla, ktoré sa na cestu do Košíc vydalo z Detského domova sv. Klementa Hofbauera v Podolínci už okolo desiatej. „Keď sme z domu vyrážali, svietilo u nás slnko. Až pred Prešovom sa spustil dážď. Snáď do večera prestane,“ nádejal sa, kým otváral dvere na aute. Kto by povedal, že do malého mikrobusu s odmontovanými sedadlami vojdú dva nafukovacie člny s veslami, iglu, stožiar i dômyselná prova, na ktorej si, ako sa neskôr ukázalo, vyhradil miesto na sedenie polárny medveď takmer v životnej veľkosti prehltávajúci rybí úlovok. Dielo hodné majstra sochára... Skutočne. Šikovné ruky  riaditeľa domova  Štefana Straku, mimochodom spoluautora nápadu s Eskimákmi,  dokázali z kusiska beztvarého polystyrénu vyčarovať majestátneho tvora budiaceho v prírode zaslúžený rešpekt. Keď po desiatkach minút práce troch šikovných a zohraných mužov, ktorých pri montáži  plavidla chránil pred neutíchajúcim dažďom narýchlo postavený prístrešok, začalo dielo aj s logom U. S. Steel nadobúdať reálne kontúry, dorazil autobus s ďalšími Podolínčanmi. Netrvalo dlho a na scéne sa objavili v perfektných kostýmoch malí eskimácki lovci ovešaní rybami. Tety vychovávateľky – Janka Šugereková,  Renáta Waxmonská, Marcela Pavelčáková majú talentu na rozdávanie. Ušiť kabátce s kapucňami lemovanými kožušinami i štucne na nohy,  a to všetko  šesťkrát, dalo určite zabrať. „Pomáhali aj deti, samozrejme. Najmä Alex,“ pochválila spolutvorcov detailne prepracovaného námetu Danka Štefková.

So skvelým a inovatívnym nápadom prišlo aj osadenstvo z Centra pre deti a rodiny na Uralskej ulici v Košiciach. Chalúpka na stračej nôžke dávala tušiť, čím chcú pobaviť divákov tentoraz. I tu nechýbali skvelé kostýmy. A hlavné postavy akoby práve vystúpili z rozprávky o Mrázikovi. Narcis Ivan sa neustále o svojej kráse presviedčal pohľadom do zrkadla, Marfa s vymaľovanými líčkami, bohatým vrkočom a korálkami z neodmysliteľných orechov okolo krku ani nemusela presviedčať, že nie je princezná, ale kráľovná. Striga, ktorá sťaby z oka vypadla jednej z hlavných postáv kultového ruského príbehu, sa vyškierala na všetky strany a pôsobila veľmi dôveryhodne aj vďaka  strapatým vlasom a obrovitánskym nechtom. No a Nastenka – skromné dievča s velikánskymi očami, ktoré svojou odzbrojujúcou dobrotou pomohlo zdolať Ivanovu pýchu... Teta Blanka, ktorá sa podpísala pod kostýmy a masky hlavných účinkujúcich, odviedla neskutočnú prácu. Rovnako ako jej manžel, ktorý sa zasa postaral o konečnú podobu chalúpky.

Pri pohľade na jazero s osemnástimi netradičnými lodičkami musel uznať každý, že fantázii pri ich zostrojovaní sa medze skutočne nekládli. Punc originality a prvé miesto si napokon  vybojovali Podolínčania, druhá priečka patrila zaslúžene deťom z Uralskej a na treťom mieste skončili Košické výmenníky - Knižnica pre mládež mesta Košice - Košické kultúrne centrá K13.