Oľa, Ira a Inna sú tri mladé ukrajinské ženy, ktorým sa život zmenil od základov. Ešte pred troma týždňami si žili svoj zvyčajný život, vo svojich domovoch, chodili do práce, ich deti do školy...  Začala sa vojna, nasledoval útek z domova, ktorý bol ako zlý sen. Dnes sú u nás, útočisko našli na internátoch na Jedlíkovej. Stále akoby neverili, že sa niečo také mohlo stať. Že sa im to len nesníva. A nie je to ani film.

Oľa prišla z Ivanofrankiva, Ira z Kijeva a Inna zo Záporožia. Stretli sme sa s nimi na obed, keď čakali na chladenú stravu, ktorú mnohí z vás, darovali a stále darujete prostredníctvom nášho projektu Darujte obed.

Oľa je tu už od 25. februára, Ira prišla pred týždňom a Inna pred troma dňami. Manželia ostali doma. Ira prišla sama, za dcérkou, ktorá je študentkou TUKE. Opýtala sa na internátoch, či by poskytli ubytovanie jej mame a hneď na to pricestovala. Oľa prišla s dvoma dievčatami a mamou. Staršia dcéra študuje na univerzite v Kijeve.  Bola prijatá aj na TUKE, ale rozhodla sa pre Kijev. Ešte sa dá pokračovať on-line, ktovie dokedy.  Už sa bola radšej pýtať, či by od septembra mohla pokračovať v Košiciach. Mladšia dcérka má teraz nejaké žalúdočné problémy, keď sa z toho dostane, mama by ju chcela umiestniť do škôlky a chcela  by pracovať ako dobrovoľníčka a pomáhať našim dobrovoľníkom a svojim krajanom. Doma pracovala ako učiteľka a vychovávateľka, jej manžel je inžinier.  Ira je ekonómka, pracovala v medzinárodnom bankovníctve. Doma nechala mamu, ktorá nechcela odísť. Cesta na Slovensko bola komplikovaná a dlhá.  Hlavne 70-ročná Olina mama to zvládala horšie. Ale mali šťastie, že na hraniciach čakali len tri hodiny, lebo ľudia čakajú  bežne aj 12 hodín. Obe ženy sa zoznámili až tu.

Tretia žena, s ktorou sme sa stretli, sa volá Inna. Prišla s deväťročným synom Dimom pred troma dňami. Je šťastná, že sa im to podarilo. Hlavne kvôli synovi, ktorý je tu veľmi spokojný, pretože je tu pokoj a ticho, aj v noci. Manžel je hasič, samozrejme, zostal doma. Na cestách boli tri dni, Cez deň sa presúvali autom, v noci prespávali v škôlkach a rôznych úkrytoch. Aj Inna si našla cestu do Košíc vďaka synovi, ktorý tu študuje. Pomáha jej s tlmočením, s vybavovaním dokladov... Dima má so sebou aj zopár kníh, z ktorých sa učí.

Na otázku, či chcú zostať žiť na Slovensku, svorne odpovedali, že sa chcú vrátiť domov, aj keď je možné, že ich domy, či byty už neexistujú, chcú ísť naspäť do vlasti. A dúfajú a veria, že sa tak stane ešte do konca tohto mesiaca....

Len Oľa uvažuje aj ďalej. Keď sa vojna skončí a dcéra začne študovať na TUKE, možno zvážia, že by sa tu vrátili. Jej manžel je inžinier, prácu by si tu našiel a ona určite tiež.

O nás, Slovákoch, hovoria s veľkou úctou, srdečnosťou a vďakou. Prijali sme ich veľmi pohostinne a vrúcne. Chcú sa veľmi poďakovať aj vám, ktorí sa s nimi delíte o obedy. „Je to pre nás nesmierna pomoc, máme jedno teplé jedno denne. Poďakujte sa veľmi vašim ľuďom. Je to až neskutočné, ako nám pomáhajú, aj keď nás nepoznajú a vlastne sme sa nikdy ani nevideli,“ zhodli sa všetky tri.

Foto:

Na úvodnej snímke sú Ira, Oľa a tlmočníčka Nicoleta. Nicoleta je prváčka na TUKE. Slovensky hovorí perfektne, takmer bez prízvuku. Na Slovensku vyštudovala aj strednú školu.

Na tejto snímke je Dima s mamou Innou a Nicoleta, ktorá nám opäť pomohla s tlmočením.