Rakovina si nevyberá a na vek nehľadí

Hľadíte do očí mladej ženy pred vami a vidíte v nich všetku bolesť sveta. A tiež strach. Uvedomíte si, že hraničí so zúfalstvom. Čo v takýchto chvíľach, ako je táto, povedať? Ako nejatriť rany na duši? Zuzanine očné bielka majú zvláštny, modrastý nádych. Neuhýba pohľadom, no cítite, že vás veľmi nevníma. Akoby hľadela kamsi cez vás. Kam? Potom hlesne: "Nemôžem byť dlho s vami, nechcem, aby bol Martin dlhšie sám. Má za sebou náročný deň." Slová sa jej len pomaly rinú z úst. A vám stíska srdce. Cítite ten veľký žiaľ celou svojou bytosťou a nedokážete ho zastaviť. Vy nie. Ale to žieňa za stolom, ktorej rodina v posledných mesiacoch prežíva ťažké časy, chápete. Kto by nie? Povzbudivé slová jej napokon na tvári vyčaria mierny úsmev. A cezeň presvitá nádej i očakávanie. "Treba veriť!" s náznakom odhodlania zdvihne hlavu. A pred vami sa začne odvíjať príbeh, ktorý by nechcel zažiť nikto...

NEBOLA TO ANI ČREVNÁ CHRÍPKA ANI BEŽNÁ BOLESŤ HLAVY

Boli prázdniny, školáci si ich užívali plným priehrštím. Nezbedný osemročný Martin, budúci tretiak, ktorého bol plný byt, rovnako. Raz mu prišlo zle. Bolela ho hlávka, tabletky nezaberali. Pridružili sa však nevoľnosti a vracanie. "Lekár, ku ktorému sme sa vybrali, povedal, že mu nič nie je. Ťažkosti sa však stupňovali. Martin sa už vôbec nehral, bol malátny, len polihoval, oslabol. To už nebol ten chlapec, ktorý vždy pobehoval a skákal..." Nasledovali ďalšie návštevy u lekára. Nič... Kým v polovičke júla Martinovi prichádzalo zle raz za desať dní, neskôr sa intervaly veľmi skracovali. Potom začala vracať mamka i jeho malý braček. Všetci si mysleli, že dostali rovnakú črevnú chrípku. No jeho blízkym po pár dňoch nič nebolo a Martin sa trápil ďalej. Začal vidieť dvojmo, aj mimika jeho tváre bola akási zvláštna. Nie, ani o očnú diagnózu nešlo. Príčina všetkých ťažkostí, ako napokon odhalilo cétečko v nemocnici, sa skrývala inde. V mozgu. Zhubný nádor mal štyri centimetre...

ZAKÁZALA SI MYSLIEŤ NA ZLÉ VECI

"Vybrali mu ho v Košiciach... V nemocnici sme boli dva týždne, ďalšie tri v Bratislave. Hlavička sa nechcela hojiť, stále opúchala. Preto mu likvor (mozgomiešna tekutina, pozn. aut.) najprv odtekal cez miechu, neskôr cez vývod z hlavy... Až sa to začalo zlepšovať. Po všetkých tých takmer dvojmesačných trampotách sme so samotnou liečbou začali až dnes. Dopoludnia absolvoval Martin prvé ožarovanie. Aj preto chcem byť pri ňom," vraví utrápená mama. Zakázala si myslieť na zlé veci. Boli dni, keď len plakala a plakala. No uvedomila si, že práve z jej správania bol odrazu synček nesvoj a potom aj úplne hotový. Neprospieval mu jej smútok. Pozviechala sa. Pred Martinom už nechce dávať najavo, že sa trápi. A snaží sa myslieť pozitívne. Hlavné je, aby sa všetko dobre skončilo. Čo na tom, že sa rodina musí boriť s ťažkosťami? Manžel, ktorý pracoval v zahraničí, sa musel vrátiť, aby sa mohol postarať o mladšieho syna, kým je Zuzana s Martinom v nemocnici. Všetko zanechal, no na Slovensku sa mu robota nečrtá. Majú hypotéku, auto na splátky. Bývajú v bytovke, treba platiť nájom a inkaso. Zatiaľ žijú z poslednej manželovej výplaty a tiež z toho, čo im kto dá. Niečo Zuzanin otec, niečo manželova mama...

AKÁ JE ÚSPEŠNOSŤ LIEČBY

Úspešnosť liečby onkologicky chorých detí, nezáleží pritom na konkrétnej diagnóze, je v súčasnosti, čo potvrdila v rozhovore aj primárka oddelenia Irina Oravkinová, na úrovni osemdesiatich percent. Veľa zmôže včasná diagnostika, medzinárodné skúsenosti lekárov i zdravotnícka technika. Dobrovoľná zbierka košických oceliarov, ktorej cieľom je pomôcť Oddeleniu detskej onkológie a hematológie Detskej fakultnej nemocnice Košice získať moderné systémy infúznych púmp a lineárnych dávkovačov, je preto iste povzbudivá. Podporuje ju aj empatická manželka prezidenta U. S. Steel Košice Kathleen Babcokeová. Malých pacientov na onkológii, medzi ktorými sú aj deti našich kolegov, prišla v pondelok minulého týždňa pozdraviť, zaželať im skoré uzdravenie a chvíle na lôžku aspoň trochu spríjemniť. Na posteli sme so sladkou čokoládou v ruke, ktorú hostka doniesla pre každého so sebou, zazreli aj Martina...