Zapojme sa do zbierky pre detské aro v Detskej fakultnej nemocnici Košice
Niekedy je veľmi ťažké, ba až nemožné nájsť tie správne slová. Ako pár vetami vystihnúť bolesť rodičov, aj tak nikdy do hĺbky a jej podstaty nepochopenú? Písmená akosi
nezapadajú do seba, nekĺžu sa po papieri. Kto nezažil, čo ako prekypuje empatiou, nepochopí. Akoby aj! Námaha je tu zbytočná, poviete si... Naozaj. Stačí náhoda a váš život sa v jednom okamihu
zmení na niečo, čo spočiatku neviete a nechcete prijať. Odmietate uveriť, že sa to stalo práve vám. Vášmu synčekovi. Prečo práve jemu? Prečo? I na to sa spočiatku pýtali rodičia chlapčeka, ktorý si
za tých pár rokov čo je na svete, už veľa vytrpel. Šimonko pozerá na svet svojimi nádhernými modrými očami, ale... vníma ho? Lekári vravia, že je v bdelej kóme. Už tretí rok.
Bezmála štyridsať dlhých, predlhých mesiacov plných strachu, ale i odhodlania, odmietania, no najmä viery, zmierenia a pokory, ktoré mnohým ľuďom tak chýbajú...
V mladej rodine Margity a Pavla v neďalekom Ruskove zavládla pred vyše šiestimi rokmi veľká radosť. Dom zaplnil plač dieťatka. Čo viac si môže človek
priať. Chlapček, dali mu meno Šimon, rástol ako z vody a všetkým naokolo prinášal len radosť. "Mal dva a pol roka, bol zdravý, dva a pol týždňa pred tým, než ochorel, sa naučil bicyklovať.
Veľmi sa z toho tešil," vraví jeho mamina hladkajúc chlapčeka po hlave. Sedíme s oboma rodičmi v útulnej obývačke, Šimonko odpočíva pri nás na lôžku. Počúvame príbeh, ktorý sa nikdy nemal
stať. Jedného dňa Šimonko ochorel. Dostal teploty, zmalátnel. Z pohotovosti ho už domov nepustili. Príznaky neveštili nič dobré. Pneumokoková nákaza... Zápal mozgových blán mal až nezvyčajne veľmi
rýchly spád. Na nohách i rukách sa mu začali tvoriť škvrny, začali sa mu upchávať cievy... Život mu zachránila amputácia oboch nôh a jednej ruky... No bolesť a utrpenie ešte neskončili. Nastúpila
sepsa, vytvoril sa hydrocefalus... Potom ťažkosti pomaly ustupovali, no chlapček ostal v bdelej kóme, v ktorej je dodnes. Nerozpráva, vníma však svetlo a zvuky.
"Najhoršie na tom je, že nevie povedať, či ho niečo bolí alebo že niečo chce. Vie však plačom prejaviť, keď chce nejako zmeniť polohu alebo je mu napríklad
horúco," vraví s láskou a vyrovnane mama, ktorá spoločne s manželom ani len na okamih neuvažovali o tom, aby Šimonka zverili do opatery cudzej osobe. Priznáva, že s rútiacim sa nešťastím
takmer zanevrela na celý svet. "Po týždni nám na detskom are povedali, že sa máme pripraviť na najhoršie. Bolo to vtedy strašné. Neskôr, keď sme videli, že malý začína dýchať sám, sme sa na
všetko začali pozerať inak..."
Margita je zdravotná sestra. Vraví, že ak by mala iné povolanie, ťažko by prvé týždne starostlivosti o Šimonka zvládli sami. Pavel je baličom, a je to náš kolega. Radi
nás u seba v nedávno dokončenom dome privítali, aj keď mali obaja pred sebou nočnú zmenu. Ona na Klinike úrazovej chirurgie UNLP na Rastislavovej ulici v Košiciach, on v dcérskej spoločnosti
OBAL-SERVIS, a.s. Košice. "Väčšinou robíme na striedačku, málokedy sa nám stretnú zmeny," vysvetlila, ako so svojimi povolaniami zvládajú starostlivosť o syna. "Navyše,
mama je tiež zdravotníčka, včera si napríklad vybrala kvôli Šimonkovi dovolenku, rovnaké povolanie má aj sestra. Pomáhajú nám." Obaja sa snažia viesť život ako ostatní. Už tretí rok chodia
so Šimonkom na dovolenku k moru. Tamojší vzduch, teplo a voda mu robia veľmi dobre. Ubudli aj časté vyšetrenia na III. Klinike pediatrickej anestéziológie a intenzívnej medicíny. Starostlivosť jej
lekárov i celého personálu si Turínskí cenia. "Aj teraz, ak treba vziať Šimonkovi krv, ideme na detské aro. Vedia, ako na jeho žily..." Zbierku, ktorú vyhlásilo vedenie
spoločnosti U. S. Steel Košice medzi svojimi zamestnancami na pomoc klinike, Margita i Pavel uznávajú a vravia, že takáto podpora sa detskému aru veľmi zíde.
Šimonkov prípad rozprúdil na verejnosti, no najmä v odborných kruhoch diskusiu o povinnom očkovaní proti pneumokokom. Vakcína pred jeho ochorením stála tri tisíc
korún. Očkovanie najprv začali hradiť poisťovne, pacient doplácal ani nie sto korún, od roku 2009 sa stalo povinným.