Stretnutie bývalých pracovníkov investičného úseku

No čo je kamarát? Som rada, že vás vidím. Dobre vyzeráte... A k tomu stisky rúk a objatia... Takto to vyzeralo ešte dobrú polhodinu po avizovanom začiatku stretnutia prvých zamestnancov železiarní. Každý sa chcel pozdraviť s každým, prehodiť slovko dve. Všetci z približne sto seniorov, ktorí prišli v uplynulý piatok do jedálne študentského domova na Jedlíkovej ulici v Košiciach, žiarili šťastím a dobrou náladou. Niektorí sa nevideli roky, iní naposledy pred štyrmi na rovnakom stretnutí.

Všetko "spískala" Eva Linselová, jedna z prvých bývalých hutníčok. Už po tretí raz zobrala na seba neľahkú úlohu dať dokopy pracovníkov hutníckeho kombinátu, ktorí nastúpili do podniku do roku 1962. "Prečo práve v tomto roku a nie vlani alebo o rok? Tento rok som mala na to pádny dôvod. V júni uplynulo štyridsať rokov od uvedenia do prevádzky vysokej pece č. 1, v novembri to budú štyri desiatky rokov čo na teplej širokopásovej trati vyvalcovali prvú brámu, vyrábať začala koksárenská batéria č. 1, vo vápenke spustili rotačnú pec č. 1, kotol v teplárni, aglomeračný pás... S každou z týchto stavieb sú "investori" spätí a aj po rokoch patrične hrdí. Vidíme, že naše úsilie nebolo márne, železiarne stoja, vyrábajú, dávajú ľuďom prácu..."

Eva Linselová (Kočišová), Alexander Lami, Ján Tkáč, Viliam Meša, Juraj Bocan... nastúpili do huty medzi prvými v roku 1958. Po nich ďalší a ďalší, do roku 1962 ich bolo na investičnom úseku, podľa dostupného zoznamu, štyristo jedenásť. Spomienky na roky budovania fabriky sú aj po rokoch veľmi živé. "Sídlo firmy bolo v päťdesiatom ôsmom roku v "osemposchoďáku" na Pribinovej ulici v Košiciach," vrátil sa do minulosti Alexander Lami. "Ja som sa podieľal na investičnej výstavbe železiarní pätnásť rokov, neskôr som prešiel do Hutného projektu. Najradšej spomínam na množstvo zážitkov, ktoré výstavbu sprevádzali. Ľudia boli zodpovední, nikoho nebolo treba do roboty poháňať, každý chcel pracovať. Dodnes mám z toho dobrý pocit. Veď čo by boli Košice bez železiarní? Nech sa volajú akokoľvek, stále sú to naše železiarne."

Spomienky ožívali, mnohé pomohli sprítomniť i fotografie narýchlo vytiahnuté z domácich albumov. Oveľa smutnejšie bolo listovanie v zozname kolegov. Od ostatného stretnutia pribudlo pri mnohých menách slovko zomrel - zomrela. A to nielen medzi tými najstaršími, ale aj medzi mladšou generáciou, ktorá rozšírila tím investorov neskôr, do roku 1980.

"Je to markantné najmä od ostatného stretnutia," smutne dodala Eva Linselová. "Je nás o dvadsať menej. Chceli by sme v týchto stretnutiach pokračovať, niektorí sa dožadujú kratších intervalov, práve kvôli tomu, že nám roky pribúdajú. Hoci sa viacerí z nás schádzame aj pri iných príležitostiach, spoločné stretnutie chcú všetci. Investičný úsek bol vždy súdržný a ostalo nám to podnes. Dianie v železiarňach nás stále zaujíma. Citlivo vnímame i to, že vo firme je stále menej a menej ľudí, s ktorými sme kedysi spolupracovali."

Posedenie spríjemnili spevom členovia opery ŠDK Anne Szekerešová a Július Regec, husľovým sólom sa predviedla Brunhilda Linselová. Niektorí si spolu s nimi zanôtili a tí odvážnejší i zatancovali. Všetkým, ktorí sa stretnutia nemohli zúčastniť - pre chorobu, alebo iný dôvod - "investičáci" odkazujú: Každý jeden z bývalých spolupracovníkov je nám blízky. Všetkým, ktorí niekedy pracovali vo VSŽ, patrí úprimná vďaka a uznanie.