Na kus reči s akademickým sochárom Arpádom Račkom, tvorcom sochy Maratónec

Ráno, Dospievajúca, Deň a noc, Holubica, Spomienka, Niké, Dievča s Veľkej Moravy, Daidalos a Ikaros, Erb mesta Košice... A neodmysliteľný Maratónec. To je len zopár z desiatok sôch, súsoší, plastických diel, reliéfov a portrétov z dielne akademického sochára Arpáda Račka, ktorý žije a tvorí v metropole východného Slovenska. Košičana každým cólom. Na nedávnom výtvarnom plenéri Hutníci maľujú s umelcami v Medzeve sme sa dali s uznávaným umelcom na chvíľu do reči. Čítajte, ak sa chcete dozvedieť viac. Napríklad aj o tom, po kom zdedil talent, či ako vznikala socha Maratónec, na podstavec ktorej už čochvíľa pribudnú ďalšie mená víťazných vytrvalcov...

PÁČI SA MI FILOZOFIA VÁŠHO PLENÉRA

"Byť tu a môcť maľovať je, myslím si, pre všetkých úžasné," okomentoval plenérovú príležitosť pre nadaných hutníkov a profesionálnych umelcov v Medzeve Arpád Račko, keď na chvíľu zdvihol zrak od skicára, na ktorom sa už črtal portrét našej kolegyne Lenky Hrickovej. "Pred desiatimi rokmi som sa po prvý raz zúčastnil výtvarného plenéra pri Vinnom jazere. Prijal som pozvanie najmä preto, aby som si trocha oddýchol od roboty na šiestich plastikách z umelého kameňa. Veľmi sa mi tam zapáčilo. Fantasticky som si oddýchol, akoby som bol na vynikajúcej rybačke, a namaľoval som tam pritom dva obrazy. Odvtedy chodievam na plenéry pravidelne. Navštevoval som hlavne Lipany, no vynikajúco je zorganizovaný aj ten váš v Medzeve. Veď aj preto som tu už po štvrtý raz. Páči sa mi aj jeho filozofia - stretnú sa tu umelci i výtvarne nadaní ľudia z vašej fabriky. Majú si čo povedať."

PO KOM MÁ TALENT?

Kde sa vzal talent uňho? A kto ho objavil? Aj keď už odmala kreslil rád, učitelia v ľudovej škole si jeho nadanie nevšimli. "Kreslili sme v škole zajaca, nešlo mi to. Musel som ostať po škole a rodičom učitelia odkázali: Učte toho chlapca, lebo prepadne z kreslenia." Arpáda sa ujala staršia sestra, ktorá ho učila kresliť dovtedy, až kým po čase nezistila, že kreslí výborne, lepšie než ona. Kresbu si veľmi obľúbil, no na gymnáziu už z tabuľovej kriedy strúhal drobné figúrky... Nakoniec presedlal z kresby na sochárstvo. Vždy však poctivo kreslil. Aj dnes si každú ideu pred pretavením do diela najprv nakreslí a potom si ju overí v priestore v malých rozmeroch. "Kresba zohráva v mojej tvorbe naďalej veľkú úlohu. A v posledných rokoch aj farba. Rád kreslím portréty a robím rôzne figurálne veci. Robím aj abstrakcie, ale vždy vychádzam z reality," prízvukoval.
Po kom teda zdedil svoj talent? "Najprv som si myslel, že po dedovi. Bol hudobne veľmi nadaný, stal sa vojenským dirigentom v Budapešti, mal svoju kapelu. Bol výborným muzikantom... No ja milujem hudbu, milujem aj poéziu, ale nejako sa ich tvorbe nevenujem. Napokon som na to prišiel. V treťom či štvrtom ročníku štúdia na pražskej akadémii. Prišiel som raz domov na prázdniny a požiadal maminku, či by bola ochotná sedieť mi ako model, že ju chcem portrétovať. Súhlasila, no po čase sa začala nudiť. Zobrala preto do ruky za hrsť hliny a začala sa s ňou hrať. Ja som medzitým sústredene kreslil a vôbec som si nevšímal, čo robí. Odrazu povedala: "Arpádko, ja ťa už mám", a natiahla ku mne ruku. Držala v nej vernú plastiku mojej tváre. Bol som vskutku ohromený. Žiaľ, už neviem, čo sa s tou drobnou plastikou stalo, nezachovala sa. Dnes by som ju odlial zo zlata. Mama bola veľmi šikovná vo všetkom, do čoho sa pustila. Krásne štrikovala, vyšívala, fantasticky varila, úžasne sa starala o rodinu. Bol to môj anjel."

AKO SA ZRODIL MARATÓNEC

Keď sme sa Arpáda Račka opýtali, koľko diel vyšlo doteraz z jeho rúk, len sa usmial. Presný počet je zaznamenaný v jeho monografii, číslo si však nepamätá. Nie je to dôležité, povedal. Hlavné je, že robia radosť, že sú na potechu srdca. Má rovnaký názor, ako profesor Jindřich Koska, svojho času jeden z najlepších teoretikov v oblasti sochárstva na Slovensku. "Vyjadril sa, že ak sochár počas svojho života urobí čo i len jednu jedinú dobrú sochu, ktorá prežije generácie a má im čo povedať, tak urobil veľa. Ja s ním súhlasím. Keby každý sochár, ktorý tvoril na Slovensku zanechal po sebe takéto dielo, boli sme v sochárstve vari svetovou veľmocou."
"Jednou z takých sôch je aj váš Maratónec," naznačili sme a nadhodili novú tému. A dozvedeli sa veľa zaujímavého. Krátko pred tým, než sa zrodila myšlienka postaviť v Košiciach sochu maratónca, zúčastnil sa Arpád Račko sochárskej súťaže na fontánu. Zabodoval mimoriadne úspešne. Jeho návrhy získali prvé tri miesta. Iróniou osudu bolo, že ani jeden nebol pretavený do skutočnosti. Pre prozaické dôvody. Chýbali peniaze. "Chvíľu sa čakalo, že sa predsa len "nájdu", nakoniec vec zapadla prachom," vrátil sa do minulosti majster sochár.
Úspech s fontánou mu však ako sochárovi pootvoril dvere. Navyše... "Vedelo sa o mne, že mám vzťah k športu. Počas gymnaziálnych štúdií som sa stal stredoškolským majstrom východného Slovenska v skoku do výšky i v hode diskom. I to možno rozhodlo o tom, že som úlohu vytvoriť sochu maratónca dostal práve ja. Návrh som samozrejme prijal, ale pravdupovediac, vtedy som ani netušil, čo všetko sa s tým spája. Chcel som sa však Košiciam predstaviť." A tak začal skicovať. Urobil asi štrnásť návrhov. Maratónca v tričku, maratónca v trenírkach, maratónca s vencom, dokonca aj maratónca s číslom na chrbte. Stále to nebolo ono. Hľadal inšpiráciu... Jej zlomok našiel u českého sochára Jana Štursu. "Janovi Štursovi sa raz dostala do rúk fotografia raneného a zakrvaveného vojaka visiaceho na ostnatých drôtoch. Bol oblečený v mundúre, mal i ruksak s dekou. Veľmi ho oslovila. "Vyzliekol" vojaka donaha a urobil nádhernú sochu Ranený, ktorá dnes zdobí Národnú galériu v Prahe. Pheidippides, ktorého poslal Miltiades z maratónskeho poľa do Atén oznámiť víťazstvo, bol tiež vojakom. Tiež bežal v mundúre a s oštepom a so štítom. Bol to vojak... Stále som na to myslel..." Priatelia, ktorí za ním do ateliéru v tom čase chodili, ho začali nahovárať, aby dal maratóncovi konkrétnu podobu úspešného športovca. Napríklad Pavla Kantorka, ktorý vyhral košický maratón trikrát. Alebo Emila Zátopka, olympijského víťaza z Helsínk. "Povedal som im, že nechcem robiť pamätník žiadnemu športovcovi, ale symbol posla víťazstva. Keď som svoj posledný návrh - nahého bežca s ratolesťou a zdvihnutou rukou predostrel otcom košického maratónu Vojtechovi Bukovskému a Jánovi Margitovi, veľmi sa im zapáčil. Tak som ho teda aj urobil. Ako nadčasovú symboliku. U mňa je víťazom nielen ten, kto dobehne do cieľa ako prvý. Ale aj ten posledný, ktorý zabehne 42 195 metrov aj s hodinovým meškaním. Veď zvíťazil sám nad sebou." Na soche pracoval v päťdesiatom deviatom roku, osadili ju v šesťdesiatom. "Najprv bola zo sadry, potom sa odliala do bronzu a "v tichosti" vymenila," prezradil umelec. A pridal i ďalšiu zaujímavosť. Aj keď dnes už má svoj maratón takmer každé veľké mesto na svete, sochu maratónca majú jedine Košice. Navlas rovnakú chceli od Arpáda Račka aj Londýnčania. Nepochodili. "Milujem Košice. Tu som chodil do školy, tu som mal prvú frajerku, tu som zažil najkrajšie chvíle svojho života. Nechcel som dovoliť, aby sa rovnaká socha opakovala niekde inde..."