Predstavujeme tohtoročných finalistov U. S. Steel Talent Night

Tento verš z rovnomennej skladby prešovskej skupiny Koma Jota Ráno v novinách je celkom výstižným predstavením zaujímavého trojčlenného hudobného zoskupenia. Ilustráciou snahy po odmietnutí všetkých tých "túžim po tebe, chýbaš mi, daj mi ruku". Traja muzikanti zamaskovaní pod tajuplne znejúcim názvom si "len tak spolu hrajú". A hrajú sa. A je im fajn.

"Nechceme písať prvoplánové texty. Aj Ráno v novinách by sa dalo podať polopatisticky, ale to nás nebaví. Ja som presvedčený, že napríklad o láske netreba zbytočne rozprávať. V tejto súvislosti sa mi páči výrok speváka skupiny DG 307 Pavla Zajíčka - "o tichu sa nedá rozprávať, pretože potom to už nebude ticho". Okrem toho mám pocit, že textovo je to v muzike už vyťažené, že poslucháči toho už majú dosť. Ktovie, možno aj preto sme postúpili v Talente do finále. A možno aj preto, že nemáme gitary, hoci hráme takzvaný "gitarový pop", alebo sa tomu dnes hovorí aj "britpop".

Spevák a frontman skupiny Koma Jota, Martin Husovský, sa po celý čas nášho rozhovoru usmieval. Hlavne očami. Bol v závideniahodnej pohode, hoci ulietaný, napriek prázdninám a letu unavený. Trpezlivo mi vysvetľoval, čo sa za ich skupinou, v ktorej okrem neho pôsobí ešte bubeník Stano Čorej a basák Mišo Kráľ, skrýva. Problém je totiž v tom, že názov Koma Jota málokomu niečo povie. Vrátane hudobných fanúšikov.

"Názov? Je to jednoduché. Koma Jota znamená bodku nad mäkkým i. Zdalo sa nám to ako dobrý nápad, pretože ja a Stano študujeme masmediálnu komunikáciu, čiže učíme sa narábať so slovenčinou takpovediac profesionálne, s gramatikou, so slovom. A prečo sa o nás veľmi nevie? Pretože na verejnosti prakticky nevystupujeme. Napriek tomu, že už máme v skúšobni nahraný pomerne rozsiahly repertoár. Najmenej na dva albumy. Prečo nevystupujeme? Nie je žiadne tajomstvo, že každý z nás hráva v rôznych iných hudobných zoskupeniach. Sme rozbehaní natoľko, že s Koma Jotou už nepociťujeme chuť nejako výraznejšie sa prejavovať. Napriek tomu sme sa prihlásili na Talent Night. Bolo to také vybočenie. Príjemné."

Martin v deň semifinále vyletel zo skúšky z fonetiky. Ako povedal, pán profesor ho úplne rozložil. A tak mu nečakaný postup do finále súťaže urobil dobre. Bol určitým zadosťučinením, že to s tou fonetikou i slovenčinou všeobecne nebude až také zlé..

"Odohrali sme svoje skladby, zbalili sa a utekali preč. Možno sme aj v podvedomí verili v postup, ale nejako sme to nerozoberali. Ja som sa veľmi tešil na nový klavír, ktorý som si práve kúpil. Ten synťák bol môj vytúžený, ešte taký detský sen. A v aute cestou domov dostal Stano esemesku, že sme postúpili do finále. Keďže sme neboli na vyhlasovaní výsledkov, ani neviem, prečo porota vybrala do finále aj nás. Ale nejako ma to ani netrápi. Samozrejme, na finále sa tešíme. Uvidíme, ako to dopadne."

Martin sa na veci pozerá so sympatickým nadhľadom. Chlapci hrajúci spolu pod "firmou" Koma Jota sú momentálne študenti a svoje muzicírovanie berú ako taký ventil od všetkého. Hudba je pre nich koníčkom. Len si tak hrajú. Ale hrajú dobre. Možno, že to nie je a ani v budúcnosti nebude "len tak".