Peter Rácz patrí medzi najlepších II. tavičov v oceliarni

Svoj pracovný život spojili s hutou pred pätnástimi rokmi, v čase, keď fabriku prevzal nový vlastník. Ako sa im vo firme darí, sú spokojní a splnili sa im očakávania? Kam sa posunula ich profesijná dráha? Čo ich teší a mrzí? Aké sú ich priority a čo robia vo voľnom čase? V priebehu roka vám predstavíme niekoľkých kolegov, ktorí do podniku nastúpili v rokoch 2000 i 2001 a dodnes sú súčasťou veľkej rodiny železiarov.

Peter Rácz mal v roku 2000 dvadsať rokov. Na jeseň sa vrátil domov, v tom čase z ešte povinnej, ale už iba rok trvajúcej základnej vojenskej prezenčnej služby a tešil sa na svoje prvé zamestnanie. "Dilemu, kam nastúpiť, som riešiť nemusel. Rok predtým som ukončil Stredné odborné učilište hutnícke v Šaci ako hutník - operátor a počas štúdia som praxoval v tunajšej oceliarni. Voľba bola teda jasná," hovorí II. tavič konvertorov v prevádzke kyslíkové konvertory oceliarne 1 divízneho závodu Oceliareň U. S. Steel Košice. "Navyše, s oceliarstvom som doslova vyrastal. Vo firme dlhé roky pracovali aj obaja moji rodičia, otec tridsaťpäť rokov v oceliarni ako prvý tavič. Zopár rokov, kým neodišiel do dôchodku, sme si ešte odkrútili spolu, pravda nie na jednej zmene. Stredoškolské hutnícke vzdelanie má aj mladšia sestra, uplatnenie však našla, žiaľ, iba mimo železiarní," približuje oceliarsku rodinu.

"Ani sa mi nechce veriť, že je to už pätnásť rokov, čo som vo firme," usmeje sa, keď si uvedomí rýchlosť plynutia času. "Robota ma zatiaľ baví. Aby to tak bolo, človek musí chcieť. Ak nechce, tak ho práca nebaví," charakterizuje svoj postoj k povinnostiam mladý muž. Kým prvý tavič riadi celý proces tavby z velína, druhý tavič je jeho akousi predĺženou pomocnou rukou na plošine konvertora. "Mám na starosti sadenie šrotu, nalievanie surového železa, odber vzoriek, meranie teploty a ďalšie úkony," vysvetľuje. Povinností je veľa. Ak treba, dokáže zastať všetky roboty. "Peter je jedným z našich najlepších druhých tavičov. Absolvoval všetky školenia a môže vykonávať viaceré profesie. Navyše je vždy ochotný pomôcť. Neraz treba zastúpiť napríklad chýbajúceho kolegu. Na Petra je vždy spoľahnutie," chváli ho koordinátor prevádzky Martin Vaško.

Práca pri konvertore je fyzicky náročná. Peter Rácz je chlap ako hora, aj on však potvrdí, že najmä v lete to nie je "med lízať". Čo je najťažšie? Pri otázke sa na chvíľu zamyslí. "Najťažšia zo všetkého je zodpovednosť," uvážlivo konštatuje a dodáva, že robote sa treba venovať na sto percent. Zmenila sa za tých pätnásť rokov? "Mnohé činnosti sa zautomatizovali, najmä po modernizácii konvertorov v roku 2005. Napríklad systém zavážania, v minulosti sme tiež legovali ručne, teraz máme k dispozícii vozíky, pomocné debny... Veľa sa urobilo pre bezpečnosť ľudí," zamýšľa sa nad rozdielmi a dodá: "Ľudí je tiež menej."

Hovoríme aj o budúcnosti a ambíciách. "Som rád, že som tu, že mám prácu a stály príjem. Nateraz o tom, že by som chcel robiť niečo iné, neuvažujem. S inou pozíciou idú v ruka v ruke ďalšie povinnosti a väčšia zodpovednosť, ktorých sa síce nebojím, ale myslím si, že nie sú dostatočne finančne ohodnotené. Rozdiel v odmeňovaní medzi tými, ktorí sa vezú a tými, ktorí robia svedomito a neraz aj za kolegov, je totiž minimálny," otvorene hovorí II. tavič.

Oddych po náročnej robote hľadá v prírode. Jeho vášňou je poľovníctvo. "Aj to mám asi po otcovi, aj on je poľovník," smeje sa. Zatiaľ s manželkou deti nemajú, tak svojej záľube môže venovať takmer všetok voľný čas. "Nie je to len o poľovačke. O zvieratá sa treba starať, v zime najmä prikrmovať," uvádza. A akým úlovkom sa môže pochváliť? "Okrem diviakov sa mi vlani v decembri v revíri Rešica podarilo skoliť prvého jeleňa. Bol ešte mladý, na kapitálny úlovok si ešte asi budem musieť počkať," prezrádza Peter Rácz.