V uplynulý piatok sa na slávnostnom večere stretli jubilanti z úseku valcovní

Stretnutia s jubilantmi pokračovali ďalším slávnostným večerom v uplynulý piatok, 24. októbra. Valcovačov z Teplej valcovne, Studenej valcovne, Zušľachťovní, Obalovej vetvy a Expedície vítala v Jumbo centre rezkými ľudovými piesňami mužská spevácka skupina Košicki špivaci. Milou pozornosťou organizátorov bola ruža pre každú dámu a oslávenci sa potešili aj vystúpeniu detského folklórneho súboru Čarnička. Neodmysliteľný Drišľak sa postaral o dobrú náladu v druhej časti večera.

Večer oslávencov, na ktorom sa zúčastnili členovia vrcholového manažmentu U. S. Steel Košice, riaditelia divíznych závodov i odboroví predáci, mal niekoľko NAJ. Viac ako sedemdesiat jubilantov si pripomínalo 35 a 40 rokov práce vo firme. Až štyrmi desiatkami rokov sa mohli pochváliť aj štyri ženy. Po prvý raz v histórii oceňovaní za vernosť mohol prezident U. S. Steel Košice blahoželať tiež železiarovi, Milanovi Antolíkovi, za 45 rokov práce v hute.

"Všetkým vám patrí poďakovanie za vynikajúcu prácu, ktorú ste firme odovzdali," prihovoril sa prítomným, vyše dvesto valcovačom a ich partnerom, George F. Babcoke. "Ľudia ako vy spoločnými silami vytvorili úspešnú firmu a verím, že spoločne sa nám podarí prekonať aj v súčasnosti neľahké obdobie, ktorým prechádzame," uviedol na margo svetovej finančnej krízy. Slová uznania venoval jubilantom aj predseda Rady odborov OZ METALURG Mikuláš Duľa.

Aká bola vaša cesta do železiarní a čím všetkým ste vo fabrike prešli? Opýtali sme sa 62-ročného Milana Antolíka, ktorý bol ešte donedávna členom tímu valcovačov v divíznom závode Studená valcovňa a dnes si už naplno užíva zaslúžený oddych. "V roku 1960 som sa učil vo Frýdku - Místku za valcovača plechov." Tu sa aj po skončení učňovky, mimochodom s vyznamenaním, zamestnal. Ťahalo ho to však domov, na východ. Dátum nástupu do košickej huty si pamätá veľmi dobre. "Bolo to 1. júla 1963. Do valcovní som prešiel o čosi neskôr, v roku 1965. A robil som naozaj všetko. Začínal som ručným triedením plechov, bol som striedačom, pultárom, hlavným obsluhujúcim linky na dvojstolicovom tandeme, predákom... Najdlhšie som robil na jemných úpravniach 1, až do roku 1988, keď ich zrušili. Naposledy som bol predákom pozdĺžnych deliacich liniek 4,5,7 v úpravniach Studenej valcovne," skratkovito priblížil svoju profesionálnu životnú dráhu. Do dôchodku odišiel ako 62-ročný. Skôr ho to vraj neťahalo. A ako dodal, nikdy nepomyslel ani na to, aby odišiel do inej firmy, hoci... "Zažil som toho dosť. Len kolotočov tri druhy. Od týždňového striedania - ráno, popoludní, v noci, cez sedemdňový, až po päťdňový naposledy." Kým v začiatkoch, dodal, bola práca skôr fyzicky náročná, ku koncu už viac psychicky. "Spomínam si, ako sme niekedy v rokoch 1964-65 plechy prekladali ručne. Raz mala prísť akási významná návšteva, tak nás rýchlo skryli, aby to nevideli," usmial sa. "A v ostatných rokoch? To nabehli počítače... Mladí sa s nimi skamarátili raz-dva, nám starším to trvalo dlhšie." V spomienkach na roky minulé nechýba zmienka aj o troch deťoch. V otcových šľapajach sa vydal aj jeden zo synov. Pracuje na moriacich linkách ako elektrikár.

Cesta Gabriely Greššovej medzi hutníkov bola celkom iná. "Dvanásť rokov som bola predavačkou v bufete v Teplej valcovni. Keď som sa dozvedela, že v prevádzke potrebujú posily, hneď som sa prihlásila. Dôvod bol jednoduchý. Chcela som viac zarábať. Štyri roky som robila evidentku na hrubej deliacej linke a od roku 1984 až do 1. mája tohto roku som bola prípravárkou vsádzky. Aká to bola práca? Namáhavá. Pripravovala som totiž podľa výrobného príkazu zákazky, teda vyberala zvitky, a kvôli tomu som sa dosť nachodila po hale. Označené zvitky potom žeriavnička dávala do linky," vysvetlila v krátkosti robotu, ktorej zo štyroch desiatok rokov vo firme, do dôchodku odišla z divízneho závodu Expedícia, venovala podstatnú časť. "Po celý čas som pracovala na zmeny. Boli sme výborný kolektív a veľmi mi všetci chýbajú. Stále sme však v kontakte, telefonujú mi, čo nové, pozývajú ma na stretnutia...

V júli tohto roku si štyri desaťročia práce v železiarňach pripomenul aj Dušan Ivanko zo Studenej valcovne. Všetky roky prežil na jednom pracovisku - príprave valcov. "Brúsil som valce, robil som zámočníka a 32 rokov, okrem roka a pol, keď som bol odborovým funkcionárom, som už predákom. V závode som určite služobne najstarším predákom," zauvažoval. "Za tie roky sa toho udialo veľa. Menili sa vedúci, organizácia práce, vzrástli nároky na kvalitu. Som presvedčený, že brusiareň je srdcom valcovne. Bez valca sa nedá valcovať... Vždy sme boli dobrá partia, a sme ňou aj teraz, aj keď už všetci naokolo sú mladí a mohli by mi byť synmi. Som medzi nimi rád."