Bývalý aktívny kanoista Peter Barna z Dopravy patrí medzi najlepších košických vodákov storočia

Od roku 1970 sa tradične stáva súčasťou sprievodného programu Medzinárodného maratónu mieru Košický vodácky maratón a Plavba troch generácií na Hornáde. Ako k tomu došlo? V spomínanom roku vtedajší aktívni pretekári a nadšenci vodáckeho športu, bratia Pavol a Karol Vojtaníkovci, oslovili predsedu organizačného výboru MMM v Košiciach Jána Margitu s návrhom, aby sa v rámci sprievodného programu konal, okrem klasického bežeckého maratónu, aj maratón na vode. Keďže viacerí zo športovcov vodákov sa aktívne zúčastňovali aj maratónskeho behu a nechceli ho zmeškať, vodácke podujatie sa preto uskutočňovalo vždy o deň skôr, v prvú októbrovú sobotu so štartom v Malej Lodine a s cieľom v Košiciach pri lodenici na Aničke. Odvtedy sa začala písať história vodáckeho maratónu, ktorý v tomto roku, 3. októbra, oslávil 40. výročie svojho založenia. A práve toto jubileum bolo inšpiráciou stretnutia vodákov, ktoré sa konalo aj v rámci organizovanej kanoistiky v Košiciach. Účastníci stretnutia niekoľkých generácií mali za úlohu anketovým spôsobom vybrať kanoistu storočia. Anketové lístky vyplnilo 37 bývalých najlepších košických pretekárov v tomto športe. Svojimi hlasmi rozhodli, že najlepším košickým kanoistom všetkých čias sa stal bývalý trojnásobný majster Československa, dlhoročný reprezentant, účastník dvoch svetových šampionátov, odchovanec košickej Lokomotívy a majster športu, dnes 57-ročný Rudolf Forrai. Ako druhý v poradí sa umiestnil náš spolupracovník z U. S. Steel Košice 44-ročný Peter Barna, ktorý pracuje v divíznom závode Doprava od roku 1986 ako koordinátor pre koľajové vozidlá.

"Som prekvapený, ale aj šťastný. Nečakal som to, pretože v Košiciach bola v tom čase na vode silná konkurencia a mnohí z aktívnych vodákov dosahovali na vrcholných podujatiach doma i v zahraničí skvelé výkony. Spomeniem aspoň niektorých, či už to boli manželia Čižmárikovci, Leysek. Bohuněk, Valanský, Klíma, Rusnák, Komlo, Borovský, bratia Vojtaníkovci, Soták, Koštenský, Horák, Štofila, bratia Mokrišovci, Szegedy, Babnič a iní, ktorí sa v mnohých pretekoch prezentovali nielen silou a kvalitou, ale aj odvahou, zručnosťou a technickou vyspelosťou. Preto byť medzi najlepšími vodákmi uplynulého storočia v Košiciach si veľmi cením. Je to pre mňa odmena za dosiahnuté výsledky v kajaku jednotlivcov (K1)," vyznal svoje pocity P. Barna po vyhlásení výsledkov ankety O najúspešnejšieho kanoistu storočia v Košiciach.

Ku kanoistike sa dostal veľmi mladý, ešte ako osemročný. V roku 1973 viezol jeho otec autobusom košických vodákov na preteky. Peter len pozoroval ich umenie na vode a zapáčilo sa mu to. V Košiciach v tom čase existovali kanoistické oddiely v piatich telovýchovných jednotách. Otec ho prihlásil do klubu v TJ Maratón medzi žiakov, ktorých vtedy trénoval Štefan Valanský. Prvé výsledky na vode ho povzbudili, neskôr si jeho talent všimol tréner Anton Čižmárik z Lokomotívy a tak Peter Barna ešte v žiackej kategórii prestúpil do jeho vodáckej liahne. Keďže sa mu darilo a jeho forma veľmi rýchlo rástla, v mládežníckych kategóriách patril medzi najlepších kanoistov nielen na Slovensku, ale aj v bývalej Československej republike. Najväčšie úspechy dosahoval v juniorskej kategórii. Ako člen juniorskej reprezentácie sa na šampionátoch často umiestňoval na medailových priečkach. V rokoch 1979 až 1983 získal na dorasteneckých majstrovstvách v ČSSR i v ČSFR striebro a dva razy bronz. Je desaťnásobným majstrom Slovenska a zhodne sedemkrát sa umiestnil v disciplíne K1 na druhom i treťom mieste. Darilo sa mu aj medzi seniormi. Vo svojej medailovej zbierke má jednu striebornú a dve bronzové medaily, ktoré si vo vodnom slalome i v zjazde vybojoval na šampionáte v roku 1984 v Karlových Varoch.

Počas svojej kanoistickej kariéry to veru P. Barna nemal na vode vôbec ľahké. Zažil nielen radosť z dosiahnutých úspechov, ale neraz sa stretol aj s nepríjemnými kolíziami na vode. "Raz počas pretekov som sa na exponovanom úseku na divokej vode s loďkou prevrátil. Eskimáckym obratom sa mi však ani na štvrtý raz nepodarilo zdvihnúť späť na vodu. Chcel som vyplávať z prevrátenej lode, ale nevedel som si odopnúť kryciu zásteru, takzvanú špricku. Čas bežal a podľa divákov som bol pod vodou príliš dlho. V tom prišli záchranári (žabí muži) a keď ma s loďou prevrátili, nadýchol som sa a usmial. Od divákov som za to zožal obrovský potlesk. Mnohí sa pýtali či som sa nenapil a nezačal sa topiť. Bol som v pohode i keď mi totálne došiel kyslík," spomenul si na jeden zo svojich zážitkov. A čo robil Peter Barna po roku 1998, keď skončil s aktívnou činnosťou?

"Dal som sa na trénerskú dráhu. Trénoval som v TJ Lokomotíva žiačky a dorastenky. V súčasnosti som predsedom kanoistického klubu košickej telovýchovnej jednoty železničiarov a každoročne pomáham organizovať Košický vodácky maratón. S kanoistikou som ako pretekár síce skončil, ale naďalej sa venujem rekreačnému športu. S kamarátmi si rád zahrám hokej, futbal, venujem sa florbalu. No a keďže som bol spätý s vodou, k mojím záľubám patrí neodmysliteľne aj plávanie. Zapájam sa tiež do športových aktivít organizovaných pre zamestnancov spoločnosti. So spolupracovníkmi z Dopravy hrávame futbal a ako člen družstva sa zúčastňujem rôznych futbalových turnajov."

Vo vodáckom športe je veľké riziko, že sa pretekár namočí vo vode. Naposledy sa to Petrovi Barnovi stalo pred pár dňami, v sobotu 3. októbra, keď sa spolu s kamarátom Jurajom Valentom zúčastnili 40. ročníka Košického vodáckeho maratónu. Pri nastupovaní do lode sa Jurajovi podarilo obrátiť loď a spolu sa okúpali v Hornáde. Nič si z toho nerobili, veselo pádlovali, a kým prišli do cieľa v Košiciach, boli suchí.