Železiari zdolali ďalší z tatranských vrcholov
Tak ako v minulosti aj v septembri tohto roka som sa s dvojicou vyznávačov horských vrcholov Petrom Maslenkom, Karolom Redvaiom a s ďalšími kamarátmi Rasťom a Pavlom vybral na trojdňovú túru s cieľom zdolať Ostrý Roháč. O kráse západných Tatier sme počuli len z rozprávania. Doposiaľ naše cesty viedli len k hlavným hrebeňom Vysokých Tatier. Trocha nás ale už omrzelo stretávať skupinky ľudí a počúvať krik hlavne v nižších polohách. Ubytovali sme sa teda v malebnej dedinke Zuberec, popretkávanej starými, ale zato zachovanými drevenicami, z ktorých dýcha história a ťažký život vtedajších ľudí. Prvý deň sme si dali päťhodinovú túru na zahriatie k Roháčským plesám.
Už od plies sme v oblakoch obdivovali nádhernú scenériu západných tatranských končiarov a hlavne roháčskeho hrebeňa, ktorý sa tiahne pozdĺž poľských hraníc. V pomyslení, že zajtra máme absolvovať celú tú krásu nás až zamrazilo, ale zároveň sme sa tam hore tešili. Na druhý deň skoro ráno nás zobudil budík. Pobalili sme najnutnejšie veci, vzali niečo pod zub a autom sme sa dopravili na záchytné parkovisko pod Zverovkou. Odtiaľ nás čakalo asi hodinové šliapanie po asfaltke Roháčskou dolinou k bývalej Ťatliakovej chate. Po zelenej značke strmým, ale zato pohodlným lesným chodníkom, sme sa dostali do kosodreviny a vyššie trávnatým porastom do sedla Zábrať. Pokračovali sme na vrchol Rákoň, kde nás čakal príjemný oddych na slniečku. Cestou na vrchol Volovca (2063 m n. m.) nás sprevádzal kŕdeľ motýľov. Akoby nám dával najavo, že hore bude chladnejšie. Začal pofukovať silný, ale zato chladný vietor. Prezliecť mokré tričko zapnúť vetrovky a ide sa ďalej dolu do Jamnického sedla.
V pozadí sme stretli pasúce sa stádo kamzíkov. Pred nami sa objavil vrchol Ostrého Roháča (2087 m n. m.). Skalnatým terénom sme stúpali hore k vrcholu. Je to dosť exponovaný terén, ktorý vedie po väčších skalnatých blokoch, ako po streche, pomedzi hlboké rokliny. Pomáhali sme si reťazami. Na žulovom dvoj vrchole sme museli zdolať asi 15 metrov ostrý hrebeň. Stretli sme tu bratov Čechov, prehodili s nimi zopár slov. Pri pohľade do roklín sme pociťovali príjemný adrenalín, ktorý prechádzal celým telom. Upútal nás malý venček. Ukazoval, že tu pred rokom zahynul turista. Pomaly sme schádzali po skalnatom hrebeni, občas za pomoci reťazí, do sedla medzi Ostrým a Plačlivým. Čakal nás už posledný náročný výstup na Plačlivô (2126 m n. m.) Trochu sme „traverzovali“ jeho východnú stenu. Na vrchole sme si dali niečo teplé do žalúdka a vychutnávali ďalší nádherný pohľad na Tri Kopy, Príslop, Baníkov, Baranec a Bystrú. Pred nami bol už iba zostup strmým trochu náročným terénom do Smutného sedla.
Opustili sme hrebeňovku a naša cesta smerovala kľukato dole. V kosodrevine sme sa napojili na chodník smerujúci od Roháčských plies až k Ťatliakovému plesu. Spoločnosť nám robili pištiace sysle, ktoré bolo vidieť, ale hlavne počuť. Po hodinovej ceste po asfaltke tiahnucej sa rozprávkovým lesom na parkovisko bola celodenná túra, ktorá trvala desať hodín, za nami. Cestou autom do Zuberca nás upútal krásny drevený salaš. Je neuveriteľné, ako chutila krémová cesnačka a bryndzové halušky. To teplo príjemne rozprúdilo krvný obeh. Výstupom sme zavŕšili ďalšiu zo série etáp pri zdolávaní tatranských vrcholov.
