V hoteli DoubleTree by Hilton sa zišli jubilanti z košickej oceliarne po tretí raz

V piatok 21. novembra 2014 patrili priestory hotela DoubleTree by Hilton už po tretí raz jubilujúcim košickým hutníkom. Na slávnostnom večere pri príležitosti dekorovania tých, ktorí vo firme odpracovali 30, 35, 40 i 45 rokov, sa tentoraz zišli spolu so svojimi partnermi oslávenci z divíznych závodov Teplá valcovňa, Studená valcovňa, Radiátory a rúry i z dcérskych spoločností U. S. Steel Labortest, s.r.o., U. S. Steel Services, s r.o. a RMS, a.s. Košice. Poďakovať sa im za dlhoročnú prácu a prežiť s nimi pekný večer prišli prezident U. S. Steel Košice George F. Babcoke, viceprezident pre výrobu Marcel Novosad, viceprezident pre ľudské zdroje Martin Pitorák, viceprezidentka pre dcérske spoločnosti a externé služby Elena Petrášková, generálni manažéri, riaditeľa divíznych závodov i dcérskych spoločností spoločne s odborovými predákmi na čele s podpredsedom Rady odborov OZ KOVO U. S. Steel Košice Jurajom Vargom.

Slávnostné odovzdávanie strieborných a zlatých pamätných medailí, ďakovných listov a jubilantom so 40 a 45-ročnou praxou aj náramkových hodiniek, ktoré nasledovalo po ďakovných príhovoroch prezidenta spoločnosti Georgea F. Babcoka a odborového predáka Juraja Vargu, sa nieslo v príjemnej atmosfére. Potlesk i úprimné gratulácie si okrem jubilantov vyslúžili aj vedúci prevádzky Balenie Studenej valcovne zo spoločnosti OBAL-SERVIS, a.s. Košice Karol Kohút a torkretár - predák Jozef Koscelník z RMS, a.s. Košice, ktorých pri príležitosti Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov ocenil minister hospodárstva SR v septembri tohto roku vyznamenaním za vernosť, obetavosť, vynikajúcu prácu a za kvalitné plnenie pracovných úloh.

Roky vo fabrike Jurajovi Antalíkovi, predsedovi základnej organizácie OZ KOVO v Studenej valcovni, ubehli veľmi rýchlo. Na svojom konte ich už má rovných štyridsať. Prvé kontakty s hutou má v živej pamäti. "Robila tu mama, strýko, bývali sme vtedy v Moldave a do železiarní som za mamou, ktorá bola evidentka, chodil veľmi často. Nosil som jej obedy na bicykli," ozrejmil s úsmevom a dodal, že vtedy to nebolo nič zvláštne. "Chodil som potom na dynamolinky, do velína. Mal som vtedy pätnásť rokov a linky, jedny talianske na pozinkovni, druhé francúzske na dynamolinkách, ma nadchli. Kto by sa nezaľúbil do takejto práce? Spriatelil som sa s tamojším kolektívom a..." Začínal ako elektrikár, z údržby prešiel na teplú valcovňu, odkiaľ ho ale nechceli pustiť večerne študovať. Nakoniec slovo dalo slovo a prešiel na studenú, kde s tým problém nikto nemal. Dynamolinky, pozinkovne mal čochvíľa ako zmenový elektrikár v malíčku, potom pribudli valcovacie trate, kontižíhareň. "Vyfasovali sme bicykle, aby sme všetku robotu stíhali..." Dvadsať rokov robil na zmeny. Potom ho prehovorili na odborársku prácu. Si mladý, to je práca pre teba, vraveli mu. Vzal to. Práca mu vyhovovala a zaujímala ho. Musel sa učiť veľa, ale veľa aj vedieť chcel. S úsmevom vraví, ako ho v tom čase pred dvadsiatimi rokmi volali kolegovia, pojazdný zákonník práce. Pri kolektívnom vyjednávaní sa jeho vedomosti skutočne zišli. Rovnako ako pri riadení stravovacej komisie, ktorú viedol. Dnes pracuje v komisii pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Otec syna a dcéry, ktorí sú rovnako železiarmi, priznáva, že práca s ľuďmi je mimoriadne ťažká.

Už štyridsať rokov pracuje v hute i Štefan Beer, velinár v žíharni divízneho závodu Studená valcovňa. "Vyučil som sa v Kovoslužbe, no čoskoro som zistil, že ma tam žiadna perspektíva nečaká. Moje predstavy boli iné. Aj čo sa zárobku týka. Dal som si žiadosť do železiarní a tu ma bez problémov prijali. Na tepláreň." Desaťročná prax strojníka na turbokompresoroch dala zabrať, no priniesla plno skúseností. Zúročil ich neskôr vo valcovni, ktorej ostal verný tri desiatky rokov. Nemenil by. Najmä kolektív si veľmi pochvaľuje, vraví, že je výborný. Mladých síce majú, ale je ich málo. "Potrebujeme nasledovníkov, konkrétne v našej prevádzke by sa zišlo minimálne päť nováčikov. A tých treba ešte aj zaučiť," zdôraznil dlhoročný valcovač, otec troch detí, na ktoré je veľmi pyšný a ktorý všetok svoj osobný voľný čas venuje predovšetkým prácam okolo rodinného domu a hospodárstvu.

Alexandrovi Parajošovi z divízneho závodu Radiatory a rúry sa dátum, keď prvý raz prekročil brány firmy, vryl do pamäti. "Bolo to 3. júla 1974. Ukončil som strojnícku priemyslovku v Košiciach, 25. júna škola skončila a o pár dní na to, som už zarezával v železiarňach. Žiadne prázdniny som už nemal," vrátil sa štyridsať rokov do minulosti. Začínal v oceliarni ako troskár, robil pri miešačoch. "Či to bola pre mladého muža ťažká robota? Bol som zvyknutý na ťažkú prácu, tak ani nie. Skôr prostredie mi začalo po čase prekážať. Robil som na zmeny, na kolotoč. Vlastne je tomu tak dodnes." Na zmeny robí síce stále, ale už inde. Štyri roky bol triedičom v studenej valcovni, od osemdesiateho prvého pracuje v rúrovni na úseku výstupnej kontroly. Každá rúra, ktorá opúšťa brány fabriky, má aj jeho pečať. Aj keď je robota, ktorú vykonáva, čím ďalej tým viac psychicky i fyzicky náročnejšia, nemenil by. Najmä kvôli vynikajúcemu kolektívu. Veľmi rád spomína i na staré časy, na spoločné víkendovky s kolegami, výlety s celými rodinami.

Aj chemickej laborantke Gabriele Šanobovej z dcérskej spoločnosti Labortest budú náramkové hodinky, ktoré si prevzala z rúk prezidenta spoločnosti Georgea F. Babcoka za potlesku všetkých prítomných oslávencov, pripomínať štyridsaťročné pracovné jubileum. Prezradila, že od skončenia chemickej školy vo Svite pracuje v košických železiarňach stále na tom istom mieste. Čo sa však za roky najviac zmenilo? "Klasickú chémiu už robíme menej, teraz je všetko postavené na prístrojoch. Je to röntgenová analýza, spektrálna analýza... Patria pod nás obe oceliarne, vysoké pece, granulácia... Vlastne všetky vstupné suroviny prechádzajú našim laboratóriom. Pracovné vyťaženie je väčšie ako kedysi...Robíme dvanástky a je toho veľa," konštatovala.

Medzi oslávencami so štyridsiatimi odpracovanými rokmi v spoločnosti nechýbal ani predák Štefan Vaško z divízneho závodu Teplá valcovňa. V sedemdesiatom štvrtom začal ako čerstvý absolvent hutníckeho učilišťa v odbore prevádzkový elektrikár zarezávať v bývalom slabingu. "Neskôr nám pridali do starostlivosti narážacie pece, brusiareň a ďalšie prevádzky. Na začiatku nás bolo dosť veľa, spolu so zmenovým vari aj päťdesiatpäť ľudí. A teraz? Dokopy šestnásti. Musíme zvládať všetko, čo prevádzka vyžaduje, vrátane bežných i plánovaných opráv. Podmienky na robotu sa rokmi ale menili, pribudla nová technológia, stroje." Zajačie úmysly, potvrdil, nemal. Elektrina ho už od detstva veľmi bavila. A tak je tomu doteraz. "Nemusím volať suseda, aby mi prišiel niečo opraviť," zasmial sa.

Po spoločnom fotografovaní a dobrej večeri zabávala jubilantov skupina Drišľak, do tanca i na dobrú náladu im hrala hudobná skupina Atlantic.