Ivana Jesenského si ľudia vážili a mali radi

Fotografie už nie sú jasne zreteľné... I výstrižky článkov z novín popisujúce udalosti spred štyridsiatich rokov už vekom zožltli. Titulky v nich burcujú. Sme s vami, buďte s nami. Čo vy na to, súdruh generál? Bol iný, lebo ostal svoj. Trpké prebudenie. Vystavení represiám normalizátorov. Za čo bolo potrebné potrestať odborárov. Spomienka na Ivana.... Jesenského. Hľadím na jeho portrét. Aký by bol teraz, víri mi hlavou. Čo by povedal na nežnú revolúciu? Neviem... A už sa ho na to ani ja, ani nikto iný, spýtať nemôže. Pred prahom svojej päťdesiatky navždy odišiel. Nepoznala som toho výnimočného človeka. Ani som nemohla. Mala som vtedy deväť rokov a bývala desiatky kilometrov od krajského mesta. S jeho menom som sa však stretávala po rokoch často. Už odvtedy, čo som po prvýkrát prekročila brány košickej oceliarne. Spočiatku len v kuolároch. Najmä od bývalej kolegyne Heleny Törökovej, ktorá v pohnutých časoch bola pri tom. Aj vtedy, keď sa Oceľ východu stala na pár týždňov denníkom... Ľudia však ani v osemdesiatych rokoch o aktivitách a podiele predsedu podnikového výboru ROH na protiokupačnom "odboji" nechceli hovoriť, normalizačný ošiaľ urobil svoje. Aj roky po ňom.

Spolu s Romanom, jedným z jeho dvoch synov, skladáme čriepky z pamätných udalostí, keď k nám prišli neželaní hostia. Na návštevu, ktorá trvala vyše dvadsať dlhých a absurdných rokov. Z novín, ale i osobných spomienok, ktoré v srdciach najbližších zanechali nezmazateľnú stopu...

Ivan Jesenský bol predsedom podnikového výboru ROH od svojho nástupu do železiarní v roku 1960 celých deväť rokov. Za jeho postoje, aktivity, ktoré spolu s vtedajšími odporcami vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v areáli podniku vyvíjal, bol nielen perzekvovaný, ale aj uväznený. Výsledok provokácie, udania? Osemnásť mesiacov. Natvrdo. V Ilave. Za trestný čin znižovania vážnosti prezidenta republiky a jeho hanobenie...

Pamätníci vravia, že bol bojovníkom, hnacím motorom "kontrarevolúcie" vo fabrike, vyznačoval sa výnimočnými organizátorskými schopnosťami, vedel pracovať s ľuďmi. A nadchnúť ich pre správnu vec. Stál na ich čele v ťažkých časoch, neúnavne podporoval. Kým iní mlčali, on nie. Keď okupanti obsadili tlačiareň, bol jedným z iniciátorov vydávania samizdatového denníka Oceľ východu... Mobilná rádiostanica, ktorá sa aj vďaka nemu pohybovala po fabrike a šírila do éteru pravidelné informácie o aktuálnom dianí v Košiciach i Československu, dlho robila vrásky na čele "hosťom" v tankoch a helikoptérach... Vedel, že sa nemusí vrátiť a predsa šiel ostro protestovať veliteľovi mesta. Protestoval a bojoval... Počas pracovno-politických previerok ho z pozície predsedu odborárov odvolali.

"Popravde, mnoho viem od mamy a z rozprávania ľudí, ktorí si môjho otca vážili, na veľa vecí si však tiež pamätám," vraví Roman. "Oceňujem, že sa v tej ťažkej dobe nedal. Veď mal rodinu, dve malé deti. Stáť si za svojím - na to bolo treba odvahu. Mal som sedem rokov, keď ho vzali do vyšetrovačky. Bývali sme na Michalovskej, eštébáci čítali pred našim blokom noviny. Teraz to vyzerá smiešne, ale vtedy? Ako keby bol môj otec neviem aký zločinec... Jeden víkend nás dokonca prichýlili známi, psychický teror urobil svoje. A potom? Naše kroky, keď nám dovolili návštevu, smerovali do Ilavy. Nuž, nebolo to nič príjemné. Deti sa nám posmievali - máte otca v base!" Odsedel si tam pätnásť mesiacov. Režim mu odobral pas na päť rokov, aj blízke Maďarsko bolo pre celú jeho rodinu tabu. V "jeho" podniku ho už nechceli. Dostal výpoveď. Za odsúdenie a väzbu. Degradácia človeka... Veľa trestov za slovnú kritiku prezidenta komunistického Československa. "Robil v Slovšporte, spravil si zváračský kurz. Nebolo to preňho niečo strašné. Veď vyšiel z robotníckych radov, pracoval v bani, budoval trať mládeže. Šrámy na duši? Určite!" V sedemdesiatom siedmom ho vo fabrike "omilostili", mohol sa vrátiť. V závode SEZ pôsobil ako prípravár opráv v kategórii R. Tam pracoval až do svojej náhlej smrti, ktorá si ho našla na dovolenke s rodinou a kolegami na Šírave. Infarkt. Sanitka z Michaloviec prišla asi o hodinu... Ďalšia rana osudu pre rodinu. "Mal som pätnásť rokov, bol som prvákom na učňovke... Potrebovali sme otca... Zomrel v štyridsiatom deviatom roku života. Mal rád ľudí, miloval hokej, v Košiciach pomáhal zakladať jeho klub. Rodina ani kolegovia mu nestihli zaželať všetko naj k abrahámovinám a odovzdať darček - servírovací vozík na kolieskach, ktorý si tak prial a ktorý sami vyrábali. Mnohí jeho takzvaní priatelia neprišli ani na pohreb..."

Ivan Jesenský až do svojho krátkeho, ale plodného života veril, že raz príde k zmene režimu. Satisfakcie za krivdu, ktorú na ňom ako občanovi Československa spáchali normalizátori, sa však nedočkal. Až po nežnej revolúcii bol súdne i mimosúdne rehabilitovaný a jeho manželka Zdenka prevzala z rúk predstaviteľov Východoslovenských železiarní podnikové vyznamenanie Za zásluhy o rozvoj VSŽ, ktoré udelilo predstavenstvo vtedajšej akciovej spoločnosti Ivanovi Jesenskému in memoriam. Obidvaja jeho synovia, Ivan aj Roman, sú dnes súčasťou rodiny košických hutníkov.