Stretli sa jubilanti z koksovne, vysokých pecí, oceliarne i zo spoľahlivosti zariadení

Stovky a stovky rokov tvrdej roboty, skúseností, zručností a schopností reprezentovali dovedna hutníci, ktorí sa stretli spolu so svojimi blízkymi s prezidentom spoločnosti Scottom Buckisom, viceprezidentom pre ľudské zdroje Martinom Pitorákom, viceprezidentom pre výrobu Marcelom Novosadom, generálnym manažérom pre spoľahlivosť zariadení Stanislavom Petrom, riaditeľmi divíznych závodov Otom Viszlayom, Marekom Jenčom a Marekom Lukačínom, podpredsedom rady odborov OZ KOVO U. S. Steel Košice Jurajom Vargom i ďalšími odborovými predákmi. Svoju 30, 35, 40 i 45-ročnú vernosť fabrike prišli v piatok 28. októbra 2016 do hotela DoubleTree by Hilton v Košiciach osláviť jubilanti z divíznych závodov Koksovňa, Vysoké pece, Oceliareň i z úseku Spoľahlivosť zariadení.

Úvodný príhovor patril prezidentovi oceliarskej spoločnosti Scottovi Buckisovi, ktorý ocenil obrovské množstvo skúseností oslávencov a ich vernosť spoločnosti U. S. Steel Košice. „Firma prešla v ostatných rokoch skutočne ťažkým obdobím a ja chcem zopakovať, čo som už povedal pri viacerých príležitostiach. To, že sa našej firme podarilo toto náročné obdobie preklenúť a že je naša spoločnosť taká úspešná, je predovšetkým vďaka vám. Moje poďakovanie za dlhé roky vynikajúcej a odhodlanej práce patrí všetkým jubilantom, ale aj rodinám našich zamestnancov za ich podporu.“

Slová úcty a poďakovania adresoval jubilantom aj podpredseda Rady odborov OZ KOVO U. S. Steel Košice Juraj Varga. Oslava pracovných jubileí, ocenených aj finančne, je výbornou príležitosťou aj na vyjadrenie morálneho ocenenia a zaspomínanie si spolu s kolegami na začiatky i priebeh pracovného života. „Boli to mnohokrát aj zložité obdobia a človek musí prežiť mnoho jarí a jesení, aby uvidel svoje dielo ucelené. Vám sa to všetkým podarilo,“ konštatoval okrem iného.

Jubilanti si potom z rúk manažérov spoločnosti, divíznych závodov i odborových predákov prevzali okrem ďakovných listov aj strieborné a zlaté pamätné medaile a oslávenci so 40 a 45 odpracovanými rokmi aj náramkové hodinky. Slová uznania patrili i majstrovi strojnej údržby koksárenskej batérie č. 1 z divízneho závodu Koksovňa Viktorovi Porackému a technológovi spoľahlivosti z úseku Spoľahlivosť zariadení Jozefovi Tvardzíkovi, ktorým minister hospodárstva SR udelil za vernosť, obetavosť, vynikajúcu prácu a kvalitné plnenie pracovných úloh vyznamenania na septembrových oslavách Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov v Banskej Štiavnici.

Štyridsať rokov vo fabrike rýchlo utieklo predákovi elektroúdržby z divízneho závodu Koksovňa Vojtechovi Tóthovi. Po vyučení v Šaci začínal v ústredných elektrodielňach, no „zdržal“ sa tam len šesť rokov. Keď uviedli do prevádzky VKB 3, prestúpil tam. A už neodišiel. „Všetko tam bolo nové... Či sa bolo treba učiť? A koľko! Mesiac som bol na zaškolení v Ostrave, no potom sme sa s kolegami učili pri každodennej robote. Pomáhali sme jeden druhému,“ prezradil čo to zo svojej profesionálnej minulosti. Robote, dozvedeli sme sa, sa nikdy nevyhýbal. V posledných rokoch, posťažoval sa, sú však na pracovisku príliš prísne bezpečnostné opatrenia a kontroly.

Veľký potlesk si nielen od prítomných kolegov vyslúžil pri preberaní ocenenia vysokopeciar Emilian Gulaši, ktorý má na svojom konte, pre niekoho nepredstaviteľných, 45 rokov odpracovaných v železiarňach. Spomienky nevybledli ani po rokoch. Vo fabrike začínal ako traťový robotník, potom sa stal posunovačom, neskôr vedúcim posunu. „V posune som robil dvadsaťdva rokov, potom som si urobil rušňovodičský kurz,“ načrel do spomienok bývalý dopravár, ktorý na vlečke strávil v kabíne rušňa počas osemnástich rokov mnoho „dvanástok“. Nebyť verdiktu lekárky, bol by doprave ostal verný doteraz. Zdravotné dôvody však nepustili. „Od sedemdesiateho druhého roku robím dvanástky. Je to lepšie,“ konštatoval Emilian Gulaši, dnes strojník výklopníkov v centrálnom prekladisku rúd, ktorý má za sebou, prezradil, aj prax v bani. Ako hutník v mimoevidenčnom stave „Pred osemdesiatym deviatym bolo možné ísť pracovať do bane, štát to vtedy veľmi podporoval. Tak sme to aj s tromi kolegami zo železiarní skúsili. Kolegom práca nesadla, odišli po troch mesiacoch späť, ja som ostal pri fáraní dlhšie. Či to bola ťažká robota? Viete, každá robota je rovnaká, pri každej treba robiť,“ usmial sa. „Či už s kropáčom, s lopatou alebo s „práporkom“. A ja? Pokiaľ ešte vládzem a zdravie mi slúži, nemám problém,“ poznamenal dlhoročný železiar.

Štyridsaťpäťročné pracovné jubileum si v tomto roku pripomenul aj majster údržby oceliarní Andrej Filip. Netajil, čo ho do huty priviedlo. „Hral som hádzanú a bolo známe, že fabrika vytvára pre športovcov veľmi dobré podmienky. Otec sa na mňa veľmi hneval... Nechal som esvéešku a prišiel sem za učňa...“ Vyučil sa za zámočníka, venoval sa aj športu, no potom, na vojenčine, osud rozhodol inak. S hádzanou musel skončiť. Po návrate do fabriky si dokončil strednú školu. Najprv zarezával na údržbe, bol pri budovaní vstupnej časti kontiodlievania 1, v deväťdesiatom treťom prešiel na ZPO 2. Roky ubiehali ako voda, veľa sa toho v ich priebehu zmenilo. „Podmienky pre ľudí sú dnes oproti minulosti jednoznačne lepšie. Aj keď niektorí niekedy kvôli veľkému dôrazu na bezpečnosť šomrú, ja im vravím, buďte radi. Roky dozadu sme raz pracovali na peci a odrazu prišlo niekomu zle. Čo ti je, čo simuluješ? Padla otázka. Skutočnosť bola taká, že sme boli priotrávení, nemali sme vtedy k dispozícii žiadne detektory. Rokmi sa zmenila aj technológia, aj technika je v súčasnosti iná. Všetko išlo jednoznačne dopredu,“ zamyslel sa Andrej Filip. A s úsmevom doložil: „Ani vo sne mi na začiatku nenapadlo, že tu budem pracovať štyridsaťpäť rokov. Ale asi to tak malo byť. Ak by ma práca nebavila, dávno by som odišiel. Úprimne? Ostal som aj kvôli tomu, že máme v oceliarni dobré vedenie, ktoré nám vytvára dobré podmienky na prácu. Mám tiež veľmi dobrú pracovnú skupinu, sme naladení na jednej vlne, každý sa snaží, aby prevádzka išla. Teraz sme prijali dvoch nových kolegov. Sú šikovní, iniciatívni, pracovití,“ pochválil nielen ich, ale i celý tím.

Keď Jolana Babjaková nastúpila pred tridsiatimi rokmi do železiarní a na personálnom oddelení ju presviedčali, aby sa zaviazala pracovať v hute za náborový príspevok aspoň tri roky, povedala si, že neexistuje. Tri roky? V žiadnom prípade! Známe nikdy nehovor nikdy sa v jej prípade len potvrdilo. Dnes sa na to pri spomienke len pousmeje. Po skúsenostiach s prácou vo výdajni náradia i za rysovacím stolom v „odejednotke“, má v súčasnosti v koksovni na starosti technickú prípravu opráv v prevádzke Chémia i na odsírení koksárenského plynu. A o tom, že by zmenila pôsobisko, už ani len neuvažuje. „Už by som nemenila. Určite nie. Kvôli ľuďom. Mám perfektných kolegov, veľmi dobrý kolektív,“ nešetrila slovami chvály na koksárov. „Medziľudské vzťahy sa síce zmenili asi všade. Ja mám však to šťastie, že mám skutočne dobrých kolegov. A čo sa týka samotnej práce? Zmenil sa dôraz na bezpečnosť. Ale pravidlá a predpisy v tejto oblasti majú svoje opodstatnenie. Sú tvrdé, ale treba ich. Môj štyridsaťdeväťročný svokor mal v koksovni ešte za čias VSŽ pracovný úraz, pri ktorom, žiaľ, zomrel. Ak by sa taká oprava, pri ktorej sa to stalo, robila dnes, k tomu najhoršiemu by nedošlo. Určite by sa to nestalo,“ dodala.

Príjemný večer, ktorý sa niesol v znamení dobrej nálady, spríjemnilo nielen vystúpenie populárnej skupiny Drišľak, ale aj tanečnej hudobnej skupiny Atlantic.