Po štyroch rokoch sa znovu stretli prví železiari - investori

Majú k sebe blízko od začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Prví železiari - "investičáci," ako si podnes hovoria, stavali fabriku a tak ako sa zo zeme dvíhali objekty budúcich výrobných hál a zariadení, rodili sa aj priateľstvá. Pretrvali desaťročia. Väčšina našich predchodcov (niektorí starší súčasníci ich mali česť spoznať aj ako kolegov), odišla z firmy do dôchodku už pred mnohými rokmi, nite, ktoré ich spájali, napriek tomu dodnes nespretŕhali. Aj keď ich je už z roka na rok menej, radi sa spoločne zídu a spomínajú. Stretnutia so závideniahodnou vytrvalosťou a zanietenosťou organizuje Eva Linselová, rodená Kočišová, už niekoľko rokov. To ostatné, piate v poradí, sa po štvorročnej pauze uskutočnilo v piatok 3. júna 2011 v Košiciach. Prišlo sedemdesiatdeväť seniorov.

Deväťdesiatštyriročného Miroslava Brožeka sprevádzal syn. Železiarmi boli pred rokmi obaja. "Otec mal osobné číslo 02 a v kombináte odrobil 39 rokov ako investor," predstavil nám ešte stále čulého pána Miroslav Brožek mladší a s úsmevom dodal: "Postavil radiátorovňu, kde som ja neskôr štrnásť rokov šéfoval. Najdlhšie sa venoval výstavbe energetických prevádzok. Zaúčal sa u neho aj Rudolf Schuster, bývalý primátor a slovenský prezident, ktorý sa tým vždy pochváli." Starý pán žije v Košiciach od roku 1947, na východ republiky prišiel z českej Kutnej Hory. Do huty ho z drevokombinátu vo Vranove nad Topľou "stiahol" vtedajší riaditeľ VSŽ Jaroslav Knížka. Na čo si ešte dnes rád spomenie? "Jej, to ste ma zaskočili, mal som si to pripraviť, no určite najradšej na začiatky, na to, že sme toto veľké dielo mohli stavať," povedal po chvíli zamyslenia.

Košice sa natrvalo dostali do srdca aj osemdesiatnika Jiřího Pastora. "Malo to byť na päť rokov a som tu už štyridsaťpäť," zalovil v minulosti. "Môj bývalý šéf Jirsák ma sem zavolal v šesťdesiatom prvom z NHKG. V Ostrave i Košiciach som sa venoval investičnej výstavbe valcovní a neskôr aj modernizácii teplej širokopásovej trate. Začiatkom sedemdesiatych rokov som nakrátko odišiel do Kladna, ale potom som sa vrátil. Hoci nie do železiarní, s firmou som aj na novom pôsobisku naďalej úzko spolupracoval. Na tých trinásť rokov v hute sa nedá zabudnúť. Na kolegov Františka Homolyu, Františka Hájeka, Jana Barana, Šaňa Farkaša, Laca Zelienku, Lydu Sepešiovú... Rád by som sa pozrel do fabriky, ako to v nej dnes vyzerá..."

František Padyšák sa s firmou rozlúčil nie tak dávno, v roku 2003. Po takmer štyridsiatich rokoch. So železiarňami spojil svoj život v roku 1965, najprv ako montér Hutných montáží, o štyri roky neskôr bol už železiarom - investorom "na plný úväzok". Bol pri výstavbe aglomerácie, slabingu, valcovní, koksovne, mnohých modernizáciách... Neskôr pôsobil aj ako riaditeľ bývalého DIZ (Dodávateľsko - inžiniersky závod). "Rád si spomínam najmä na mnohé priateľstvá, na dobrú spoluprácu medzi ľuďmi," vyznal sa. "A rád chodím aj na tieto posedenia. Aspoň vidíme, ako sa meníme," dodal so smiechom.

"Za ostatné štyri roky sa toho veľa zmenilo, od posledného zrazu nás opustilo 34 spolupracovníkov a priateľov. Spomíname a pripomíname si hlavne dobré časy vo VSŽ. Každé takéto stretnutie je dôkazom pozitívnych medziľudských vzťahov, ktoré vládli na pracoviskách," uviedla Eva Linselová. "Stretnutie som plánovala už vlani pri príležitosti prvého výkopu železiarní, vyšlo to však až teraz, aj vďaka kolegom, ktorí mi ho pomohli zorganizovať," zdôraznila. "Dúfame, že ešte budeme mať dosť energie, aby sme sa zišli aj v ďalších rokoch."