Uskutočnilo sa posledné z tohtoročných stretnutí s jubilantmi

Posledné tohtoročné stretnutie s jubilantmi sa uskutočnilo v piatok 10. novembra. Počas štyroch piatkových večerov sa v Spoločenskom pavilóne stretlo viac ako tisíc zamestnancov U. S. Steel Košice, ktorí si v roku 2006 pripomínajú tridsať, tridsaťpäť a štyridsať rokov práce v železiarňach. Vedenie firmy pozvalo na ostatný večierok jubilantov z úsekov vedenia spoločnosti, divízneho závodu Hutnícka druhovýroba a spoločnosti Labortest. Na stretnutí sa zúčastnili i zamestnanci, ktorí odpracovali v spoločnosti viac ako tridsaťpäť rokov a odišli do starobného dôchodku vo zvýhodnenom veku päťdesiatpäť rokov.

Poďakovanie oslávencom za dlhoročnú službu hute tlmočil v mene prezidenta Davida H. Lohra, ktorý sa stretnutia kvôli služobným povinnostiam v zahraničí nemohol zúčastniť, výkonný viceprezident pre strategické implementácie Anton Jura. Slová uznania si dlhoroční pracovníci vypočuli aj od predsedu Rady odborov OZ METALURG U. S. Steel Košice Mikuláša Duľu. Spolu s Martinom Pitorákom, viceprezidentom pre pracovné vzťahy a motiváciu a ďalšími viceprezidentmi, generálnymi manažérmi, riaditeľmi a odborovými predákmi základných organizácií divíznych závodov, osobne blahoželali najdlhšie zamestnaným, ktorým odovzdali ďakovné listy a ako spomienku na stretnutie i náramkové hodinky.

Večer spríjemnili vystúpením obľúbená hudobná skupina Drišľak a show Duo Devils, ktorí si pripravili program kúziel, ilúzií, ohňového divadla a tanečných kreácií. Do tanca hrala hudobná skupina Maršal. Dobrá nálada vydržala jubilantom až do neskorých nočných hodín. Úsmev na tvári nechýbal ani Marcele Majzovej zo Zváračskej školy, ktorá je firme verná už tridsaťpäť rokov. "Život i roky vo firme ubehli veľmi rýchlo. Ja som mala obrovské šťastie na pracovný kolektív, na ľudí s ktorými som sa doteraz stretla. A hovorím to naozaj úprimne. Vždy som sa cítila v práci dobre. Ak to vydrží až do konca môjho zamestnania, budem veľmi rada," vyznala sa.

Porovnávaniu minulosti so súčasnosťou sa nevyhol Ján Lelko z divízneho závodu Hutnícka druhovýroba, ktorý je železiarom už štyridsať rokov a huta bola a verí, že i ostane, jeho prvým a posledným zamestnávateľom. "Veľmi sa zmenili pracovné podmienky. Znie to až neuveriteľne, ale vtedy, pred štyridsiatimi rokmi, som sedel na lúke na škatuli zemiakov a vypisoval zmenovú knihu," vylovil z pamäte spomienok. "Dnes si viacerí nevedia vážiť čo majú. Týka sa to pracovného prostredia, podmienok na bezpečnú prácu, sociálneho zabezpečenia. My sme o odpočivárňach, aké máme v súčasnosti, mohli iba snívať. Rovnako o možnostiach technického rastu. To všetko možno v dobrom dnešným mladším kolegom iba závidieť."

Gabriel Benko si od apríla tohto roku užíva voľné dni. Do dôchodku odchádzal po tridsiatich šiestich rokoch ako manažér pre panvy a medzipanvy z prevádzky oceliareň I. "Chýba mi robota i kolektív," vyznal sa. Rovnako ako Ján Lelko prežil medzi hutníkmi celý svoj profesijný život. "Pokrok vo výrobe ocele je veľký. Ubudla najmä ťažká namáhavá fyzická práca, psychicky je však oceliarčina náročnejšia. My sme ešte odlievali oceľ do kokíl, kto to pozná, vie o čo ide. Spredu nám bolo horúco, zozadu zima.... S kontiliatím sa to vôbec nedá porovnávať. Alebo, kým vymurovka panvy vydržala voľakedy desať liatí, dnes dvesto... Veľmi sa zlepšila disciplína, vidieť to najmä na počte úrazov. Ľudia sa správajú zodpovednejšie k svojmu zdraviu i k bezpečnosti kolegov."

Štyridsať rokov meral cestu do železiarní aj Juraj Bugoš. Ešte do konca septembra tohto roku pracoval v divíznom závode Opravy. "Bol som predákom a venoval som sa opravám elektromotorov. Túto prácu robí vo firme iba približne sedemdesiat ľudí. Je to ťažká práca, môže ju robiť človek, ktorý je ochotný byť pripravený vstávať a ísť do práce aj v noci, ktorý sa nebojí námahy a tiež mu nevadí špina... My sme sa takí našli a boli sme perfektná partia. Fakt. Dali by sme za seba aj ruky do ohňa. S kolegami, ktorí ešte pracujú, udržiavam kontakt, zaujíma ma, čo sa vo firme deje i na bývalom pracovisku. Vzťahy sú nadštandardné, boli sme spolu aj na dovolenke... A viete, čo mi dosť chýba? Sranda spod spŕch. Boli sme takí dvaja - traja, ktorí sme pod vodou vyspevúvali jedna radosť. Tak na to som si spomenul aj minule, keď som sa išiel sprchovať," dodal so smiechom spolu s manželkou Emíliou, ktorá sa cíti byť železiarkou aj po organizačných zmenách, ktoré sa jej dotkli. "Nebyť toho, sedím tu dnes asi tiež ako "štyridsiatnička". Moje posledné pracovisko, z ktorého som odišla do dôchodku, však takéto akcie nerobí a keď sa tak pozerám okolo seba, je mi to ľúto," konštatovala s trochou smútku.