Vítaná návšteva od  hentam...

Neobyčajne krásne divadlo sa mi naskytlo pri prejazde autom po ceste druhej triedy. Najprv som tomuto predstaveniu z ríše vtáctva nepripisoval dôležitú úlohu. Nejaké dravce si uchmatli svoju korisť a teraz na nej hodujú.  No ani pri zaostrení zraku ich nebolo možné  kam zaradiť. Databáza môjho archívu operencov žijúcich na našom území, ale aj migrujúcich ponad naše krásne Slovensko bola vyčerpaná. Nedalo mi, a tak sme doma začali  s kamarátom pátrať po nezvyčajnej návšteve v našich končinách na internete. Po pár minútach sme zistili zaujímavú informáciu - videl som dvoch statných jedincov supa bielohlavého.  Nechápal som. Sup, a na našom území? To hádam ani nie je možné. Keďže moja zvedavosť o supoch bielohlavých nemala konca kraja, naďabil som na ďalšiu informáciu, ktorá ma doviedla k správe ornitológa  RNDr Miroslava Fulína, ktorý podobné divadlo zažil v roku 2011. Vtedy tohto krásneho a majestátneho operenca zazrel nad Mokrancami.  Je to veľká vzácnosť vidieť vzdušného obra na našom území.  Rozpätie krídel má neuveriteľných 2,3 až 2,8 m.  Živí sa hlavne zdochlinami. Jeho jedálny lístok tvoria najmä vnútornosti uhynutých alebo oslabených zvierat. Nepohrdne ani mäsom. Pred viac ako 200 rokmi, keď bol hojne rozšírený chov dobytka a oviec, hniezdil aj na našom území. Ako to už občas býva, sem tam nejaký ten kus dobytka uhynul a tým si spestroval svoj jedálny lístok. Neskôr kvôli ničeniu biotopu, zmene hospodárenia na horských lúkach a úbytku dobytka sa postupne znižovali aj počty supov.

Perie má svetlo pieskovej farby. Krk a hlava je prerastaná krátkym  páperovým perím končiacim bielym golierom. Majú vynikajúci zrak. Svoju korisť dokážu sledovať a pátrať po nej aj niekoľko hodín. Sú to veľmi čistotné vtáky. Považujú sa za zdravotnú políciu, keďže v prírode vykonávajú dôležitú sanitárnu funkciu práve pojedaním mršín. Vďaka ochrane sa opätovne vrátili na územia dnešného Španielska a Francúzka. Na Slovensko zalietavajú len sporadicky zo svojich najsevernejších miest hniezdenia v Chorvátsku, Bulharsku, ale aj Ukrajiny.  Asi štvrtý rok ich približne v rovnakom období možno zahliadnuť neďaleko Moldavy nad Bodvou. Priblížiť sa k ním je priam nemožné. Presnú polohu kvôli ich ochrane nebudem radšej spomínať. Mo­hli by sa stať korisťou  pytliakov, ktorým nič nie je sväté a pre ktorých by boli len ďalšou trofejou  do zbierky.