Dnes sú to už iba spomienky. Spomienky na to, ako bývalí zamestnanci Východoslovenských železiarní dokázali po práci vo voľnom čase pravidelne športovať. A nebol to len taký rekreačný šport, mnohí sa svojmu koníčku venovali na výkonnostnej úrovni a hrali v najvyšších súťažiach. Patrili k nim aj volejbalisti VSŽ, ktorí v minulosti žali cenné úspechy pod vysokou sieťou. V rámci Slovenska i ČSSR sa v populárnom odborárskom turnaji o Pohár ÚRO viackrát prebojovali až do záverečného turnaja. Ten sa už tradične konal v Martine, kde železiari z Košíc viackrát získali cenný triumf. V tom čase dres kádra nášho odborárskeho tímu okrem iných obliekali Tomko, Novický, Ondrej a Milan Palenčárovci, Bevilaqua, Bučko, Háber, Záremský, Glovocký, Suvák, Felcan, Šipula, Majoroš, Ján a Miroslav Majtnerovci a ďalší. Niektorí ešte stále pracujú v našej firme. Patrí k nim aj vedúci oddelenia Technický rozvoj v dcérskej spoločnosti RMS a.s. Košice Ján Majtner, ktorý je členom našej spoločnosti od roku 1982. Volejbal si ešte stále zahrá, ale už len rekreačne. Pritom pozorne a so záujmom sleduje výkony prvoligových volejbalistov Košíc i dianie vo volejbalovom svete. Svojej športovej aktivite sa venuje trikrát v týždni, a to nielen volejbalu, ale aj cyklistike, futbalu a stolnému tenisu. Čo mu šport dáva? "Veľa. Pomáha mi upevňovať pevnú vôľu, ľahšie zdolávať prekážky v živote a nikdy sa nevzdávať. Je to najlepší spôsob ako si vyčistiť hlavu od problémov, ktoré prináša život. Šport ma naučil aj pokore a úcte pred niekým, kto je odo mňa lepší, pričom nie je podstatné, v akej oblasti," pohotovo odpovedal na otázku a dodal: "K športovaniu som viedol syna aj dcéru. Hoci už s aktívnym volejbalom skončili, realizujú sa v iných športoch a som rád, že si tiež uvedomujú vplyv športu na ľudský organizmus."

So športom začal J. Majtner na základnej škole. Na tie časy veľmi rád spomína: "Chodil som do ôsmej triedy, keď nás prišli "lanáriť" do atletického oddielu Lokomotívy Košice, ale aj do volejbalového mužstva žiakov TJ VSŽ. Keďže sa mi viac páčil kolektívny šport, skúsil som to pod vysokou sieťou. Neľutujem, bolo to skutočne o kolektíve, o partiách, v ktorých som neskôr ako hráč pôsobil," rozhovoril sa o svojich začiatkoch. Pri sieti sa mu darilo a už ako dorastenec hral aj za mužov VSŽ v slovenskej národnej lige. Počas vysokoškolského štúdia prestúpil do Slávie VŠT, kde opäť hrával najvyššie slovenské súťaže. Bol reprezentantom slovenských vysokých škôl. Zúčastnil sa troch univerziád, čo boli v tom čase majstrovstvá Československa vysokoškolákov. Po skončení vysokoškolského štúdia na nejaký čas posilnil ďalší košický klub, TJ Červená hviezda, ktorý hral tiež v národnej lige. Keď sa stal železiarom, volejbalu zostal stále verný, ale nikdy nemyslel na to, že by to raz skúsil s trénovaním mladých adeptov tohto športu. "V minulosti trénovali mladých športovcov tí najlepší, najskúsenejší a hlavne najobetavejší tréneri, ktorí im mali čo dať. Mňa to nelákalo, trénerstvo mi pripadalo dosť pasívne, chcel som byť stále aktívny. A potom, na Slovensku sa v minulosti, a aj v súčasnosti, do mládeže, a vôbec do športu, veľmi málo investovalo. Ešte ani dnes nie sú peniaze, hoci podľa mňa by mohli všetky prostriedky zo športových stávok a zisky z rôznych herných súťaží automaticky plynúť do pokladnice pre šport. Lebo žiť len z reklám a sponzorstva môžu len tí najlepší. Mám dojem, že v súčasnosti sa mladí ľudia začínajú vo väčšej miere venovať rôznym druhom pohybových aktivít a športu, čo je len dobré," vyjadril na záver svoj názor J. Majtner.