Škôlkari, ktorí ešte nevedia poriadne po slovensky, ale už "spíkujú"

Posledný deň školského roku pred letnými prázdninami vyzerá takmer v každom meste rovnako. Ulice rozveseľujú dobrou náladou školáci, pedagógov zasa identifikujú kvetmi obťažkané náruče. Ak by sa obľúbenosť merala množstvom kytíc, tých najlepších spoznáme ľahko. Ale, aký má byť dobrý učiteľ? Riaditeľka Materskej školy na ulici Obrancov mieru 20 v Košiciach Ľudmila Hudáková nám neponúkla všeobecné pravidlo, ale vymenovala vlastnosti, ktoré charakterizujú jej kolegyňu Otíliu Torháňovú, držiteľku certifikátu Európsky učiteľ jazykov roka 2007 i Plakety mesta Košice udelenej primátorom Františkom Knapíkom pri príležitosti tohtoročného Dňa učiteľov. "Je chápavá, milá, ľudská, otvorená, prístupná, vážená, zdvorilá, dobrá priateľka detí, distingvovaná, kamarátska, komunikatívna, k práci pristupuje dôkladne a svedomito, vie ako deti učiť a naučiť... Vo svojej práci je umelkyňou." Chýr o jej schopnostiach sa prostredníctvom rodičov detí dostal až do U. S. Steel Košice.

Pani Otília sa pedagogickej práci venuje už tridsať rokov, posledných desať rokov vyučuje najmenších angličtinu. "Pani učiteľka Otka žije pre svoje deti. Učí zábavne, zaujímavo, vie upútať, vymýšľa pre ne veľmi zaujímavé hry - pohybové, súťaživé, hádanky, skrývačky, situačné hry, učí ich piesne, básne, veršovanky, dramatizuje rozprávky, hry... a to všetko denne," pochválila za rodičov Terézia Gaľová. "Mám syna, ktorý nie je jednoduchý a tiež si nerozumie s každou pani učiteľkou. Ale Otku miluje. Pátrala som po tom, čím to je," pridala Martina Kotosová, sama povolaním učiteľka, logopédka.

"Stretnutie s Otkou je vždy spojené s úsmevom a dobrou náladou. Môže byť lepší začiatok na učenie? Pani učiteľka srší energiou ráno, na obed aj večer... Deťom sa odovzdáva celá - inak by deti nemali potuchy o jej mačičkách, dcérke, či mobile. Môjho syna baví spoločenská hra v angličtine - ja mu ju ponúknuť neviem, či konfrontácia počasia za oknom v jazyku mne nezrozumiteľnom. Spočiatku na mňa pôsobila dosť prísne a tvrdo, no po čase som zistila, že je to len pretransformovaný pocit zodpovednosti za naučené. Nebazíruje na formalitách, pripravuje nám deti do života."

Manželia Lukáčikoví majú podobné skúsenosti. Ich syn je učiteľkou nadšený. "Môže si rodič želať niečo viac ako to, že jeho dieťa chodí do škôlky s veľkou radosťou a nechce sa mu ísť domov? Dnes so starším synom súťaží, kto lepšie komunikuje po anglicky a základy angličtiny sme pochytili aj my, rodičia. Výsledky práce tety Otky sme zúročili aj pri prijímacích pohovoroch do 1. triedy s rozšíreným vyučovaním cudzích jazykov, kde syn patril medzi najlepších."

Otília Torháňová začala učiť angličtinu z vlastnej iniciatívy. "Najprv som sa sama vzdelávala, roky som sa učila anglicky, v deväťdesiatom deviatom roku som si urobila štátnu skúšku z tohto jazyka. Vypracovala som si vlastnú špeciálnu metodiku výučby. Podľa názoru učiteľov zo základnej školy naše deti sú vedomosťami z angličtiny na úrovni tretiakov. Pritom deti v škôlke, ktoré skupinu angličtiny navštevujú, majú od štyroch do šiestich rokov a nevedia čítať, ani písať," uviedla. Ak hovoríme o skupine, nie je to päť alebo šesť detí, ale rovných tridsať. Ako sa dá zvládnuť toľko detí? "Je to naozaj veľká skupina a vyžaduje si špecifickú prácu. Angličtine sa venujeme vždy, keď je to možné. Pri raňajkách, obliekaní, cvičení, pri každej činnosti sa deti učia nové slovíčka. Okrem toho máme denne aj cielené učenie. Nemáme žiadne pracovné zošity, ani nepotrebujeme špeciálne vybavenie, nikdy napríklad na hodinách angličtiny nekreslíme. Nesedíme na stoličkách, radšej volíme pohybové hry, pričom striedame rušné a pokojnejšie činnosti. Celá skupina je stále aktívna, robím všetko pre to, aby deti nemysleli na to, že sa učia. Chce to veľa času a domácich príprav."

Dievčatká a chlapci boli spontánne aj počas našej návštevy. Reagovali na každé učiteľkine slovo či otázku automaticky anglicky. Vety boli primerané veku, ale vedeli hovoriť nielen o sebe, o oblečení, počasí, ale pomenovali i zvieratká na obrázkoch a časti ich tiel, predviedli i kúsok dramatizácie príbehu, ktorý si pripravili pre rodičov na popoludňajšie záverečné školské vystúpenie.

"Keď deti zistia, čo všetko vedia, sú nadšené. Ich záujem a chuť učiť sa ma veľmi tešia. Pritom, mám na ne veľké nároky. Naše deti určite nebudú mať na základných školách z angličtiny obavy, ani zábrany rozprávať," je presvedčená Otília Torháňová.