Ďalšia výstava v Galérii U. S. Steel Košice - tentoraz na tému domáceho násilia
Manžel Zdenu stále bil, týral, vyháňal z domu a vyhrážal sa, že ju zabije. Dokonca, keď sa nevesty zastala jeho mama, zbil aj ju. Predošlý útok nožom Zdena prežila vďaka pomoci syna. Sťažovala sa na polícii, na úradoch, u lekárky. Všade rozprávala o strachu o svoj život a život svojich detí. Polícia nepovažovala za potrebné konať. V deň vraždy manžel napadol svoju ženu a bil ju pred očami detí. Prisadol jej nohy, aby nemohla utiecť a bodol ju kuchynským nožom do hrude takou silou, že jej prerazil rebro. Úrady, na ktorých sa Zdena sťažovala a vyjadrovala svoj strach o život, nekonali dostatočne rýchlo a tak neochránili Zdenu a jej deti. Súd odsúdil páchateľa za vraždu na 14 rokov trestu odňatia slobody. (Zdena zo Zázrivej (matka 7 detí) - zabitá nožom manželom)
Dva z jedenástich otrasných príbehov, ktoré sa naozaj stali na Slovensku v priebehu rokov 2000 - 2003. Nemo, iba prostredníctvom slov bodajúcich ako nože, o nich
vypovedajú figuríny ženských postáv, ktoré tvoria gro dnes popoludní otváranej výstavy v Galérii U. S. Steel Košice. Oni samé už nikdy nepovedia ani slovo. Všetky sú mŕtve. Umlčané
svedkyne. "Sú to ženy, ktoré boli zavraždené súčasnými alebo bývalými manželmi a partnermi v dôsledku domáceho násilia," hovorí Jana Oleárniková, podpredsedníčka
Záujmového združenia žien Fenestra v Košiciach. "Väčšina žien cítila reálne ohrozenie svojho života a pokúšala sa vyhľadať pomoc u blízkych ľudí aj inštitúcií, ktoré im zo zákona mali
pomôcť. Umlčané svedkyne, ako sa výstava nazýva, sú mementom zlyhávania spoločnosti, inštitúcií i nás všetkých pri ochrane žien a detí pred zločinmi, ktoré sa odohrávajú v súkromí. Chceme, aby si
aj prostredníctvom takejto výstavy verejnosť uvedomila, že za prípadmi násilia páchaného na ženách a domáceho násilia sa skrývajú závažné trestné činy."
Podľa policajných štatistík sa 79 percent násilnej trestnej činnosti odohráva medzi blízkymi osobami. Ženy a deti sú obeťami v 95 percentách prípadov.
"Prípady, keď bola žena zavraždená svojím súčasným či bývalým manželom alebo partnerom, sú stále vnímané mimo kontextu často dlhoročného týrania a neúspešných pokusov obetí získať efektívnu
pomoc od okolia a zodpovedných orgánov. Teória i skúsenosti z praxe hovoria o dynamike násilia. Ak nedôjde k prerušeniu cyklu násilia zvonku, rastie frekvencia útokov, ako aj závažnosť zranení a
vyhrážok. Po určitom čase zákonite dochádza k trvalým následkom týrania na zdraví alebo k zabitiu. Je možné tomu predchádzať. Je možné odhadnúť nebezpečenstvo a zasahovať. Naše pracovisko má
skúsenosť s odhadovaním nebezpečenstva aj so zastavením násilia v jeho jednotlivých konkrétnych prípadoch."
Ročne sa na Fenestru obráti s prosbou o pomoc približne 120 žien rôzneho veku, od 18 do 60 rokov. Väčšinou však ide o ženy 35 až 40-ročné, ktoré majú za sebou
približne desaťročný vzťah, z ktorého sa narodili aj deti. Podľa Jany Oleárnikovej je to iba vrchol ľadovca. Vo svete je týraná každá štvrtá žena. Hovoria o tom štatistiky vychádzajúce z
policajných hlásení. Žiadne štatistiky sa však nevedú o ženách, ktoré si týranie nosia mlčky v sebe. A nemusí to byť iba fyzické týranie. Rovnako devastujúce, zanechávajúce stopy aj na deťoch, je
psychické násilie. U nás patrí medzi najčastejšie formy týrania ekonomické násilie. Skrýva sa za ním partnerovo zabraňovanie prístupu k peniazom či neplnenie vyživovacej povinnosti voči deťom i
voči matke. Žiaľ, práve táto forma týrania, je spoločnosťou najviac tolerovaná.
"Fenestra poskytuje ženám všetky služby, vrátane právnych, okrem ubytovania, ktoré však vieme sprostredkovať. Jedna žena ostáva v našej klientele priemerne
osem mesiacov až rok, sprevádzame ju celým právnym procesom. Terapeutickú pomoc potrebujú často aj deti, pre ne máme k dispozícii detský program. Hoci máme v súčasnosti na Slovensku dobrú
legislatívu, jej výkon už tomu nezodpovedá. Naším najbližším cieľom je zvýšiť verejnú kontrolu práce sudcov i policajtov. S monitorovaním sme už začali a budeme v ňom pokračovať."
Jedenásť červených figurín v životnej veľkosti má na hrudi štít s konkrétnym príbehom ženy. Mrazivé čítanie umocňujú farebné obrázky detí zo Základnej umeleckej školy
na Irkutskej ulici v Košiciach rozvešané na stenách galérie. Ukazujú, o akom domove snívajú.
Dvadsiata siedma figurína predstavovala ženy, ktorých vraždy boli neobjasnené alebo mylne považované za náhodné úmrtia. Organizátorky nazvali figuríny Umlčané svedkyne (Silent Witnesses). Prvá akcia Silent Witnesses sa uskutočnila v roku 1991. Figuríny na miesto výstavy sprevádzala tichá procesia viac než 500 žien. Podporovateľky projektu sa neskôr rozhodli vytvoriť národnú iniciatívu zameranú na elimináciu domácich vrážd. Prvým cieľom bolo usporiadanie výstavy vo všetkých 50 štátoch krajiny. V septembri 1995 bolo vytvorených 900 figurín reprezentujúcich zabité ženy zo 17 štátov. V roku 1996 sa akcia konala v 24 štátoch a v marci 1997 už v 46 štátoch USA.
Vďaka celonárodnej kampane Piata žena slovenská spoločnosť uznala existenciu problému domáceho násilia aj jeho rozsah.