Železiar Július Valenta začínal svoju športovú kariéru ako horolezec a skalolezec

Július Valenta, tréner karate, odborný pracovník vyhradených technických zariadení, sa firme upísal pred štyrmi desiatkami rokov. Všetok voľný čas venoval športu. Ako dorastenec začínal s atletikou, neskôr mu učarili hory, aktívnu činnosť skončil ako karatista. V atletike dominoval rýchlosťou a vytrvalosťou. Všimli si to tréneri bývalého atletického oddielu TJ VSŽ Košice a pozvali ho na tréningy, kde sa neskôr systematicky venoval behom na dlhé trate i skokom do diaľky a výšky. Ale nezanevrel ani na iné kolektívne športy, hrával tiež futbal, hokej, plával i boxoval. Počas vojenčiny v Pezinku pokračoval v atletike a často štartoval na celoštátnych vojenských súťažiach v cezpoľnom behu.

"Neverili by ste, ale po návrate z vojenskej prezenčnej služby som ešte stále nemal predstavu o tom, že by som to skúsil s niektorým z branných športov. A to som mal už dvadsaťjeden rokov," rozhovoril sa J. Valenta a zaspomínal, ako sa dostal ku karate: "Hľadal som šport, ktorý nemá tisíce fanúšikov a pri góloch či svetových výkonoch by nebolo počuť obrovský aplauz. Mal to byť šport neobyčajne náročný, ktorý by dokonale otestoval moju odvahu, vôľu, vytrvalosť i fyzickú zdatnosť. Mojou vášňou sa na niekoľko rokov stalo horolezectvo. Dostal som sa do skupiny horolezcov TJ VSŽ, ktorú viedol skúsený horolezec František Baborský."

Po základnom kurze pomerne rýchlo zdolával počiatočné ťažkosti a výkonnostne sa začal posúvať vyššie a vyššie. Do hôr postupne prichádzal čoraz častejšie. Po cvičných skalách prišli na rad Vysoké Tatry, Kaukaz a neskôr aj Alpy. Bol ctižiadostivý a úspešne to dotiahol až do výberu slovenskej skalolezeckej reprezentácie, kde mu boli kolegami vtedy vynikajúci lezci ako Koler, Belica, Valovič, Just, Demján, Gibas a ďalší. Žiaľ, po dvadsiatich rokoch sa pre zdravotné dôvody aktívneho lezenia vzdal. Našiel si však iný šport, ktorý dosť dlho praktizoval paralelne s lezením. Nakoniec sa v jeho športovom živote stal dominantným. Bolo to karate, či už tradičné, alebo športové. O ňom J. Valenta, držiteľ šiesteho Danu, hovorí: "Karate ma zaujímalo dávno pred tým, než som sa mu začal venovať, ale chýbali tréningové možnosti. Na Slovensku sa toto bojové umenie, popri džude, začalo rozmáhať v roku 1974. Nové oddiely vznikali po celej krajine. V Košiciach karatistov pritúlili TJ Slávia VŠT a TJ VSŽ. Medzi prvými trénermi, ktorí tento šport ako cvičitelia v meste propagovali, boli naši spolupracovníci z firmy Eugen Lenorovič a Ladislav Kita. Karate napĺňalo moje predstavy, najmä keď som videl jeho ukážky pri návrate z jednej expedície v Turecku. Mal som už 25 rokov, čo bolo trochu veľa pri budovaní novej športovej kariéry. I tak som bol so svojimi výkonmi spokojný, najväčším úspechom bolo pre mňa štvrté miesto, ktoré som dosiahol na majstrovstvách Slovenska v roku 1978 v Prešove."

Po skončení aktívnej činnosti sa stal uznávaným trénerom mládeže a dospelých v TJ Metropol Košice, kde pôsobí až dodnes. Počas 35-ročného pôsobenia v tomto odvetví ako tréner pomohol mnohým pretekárom dosiahnuť najvyššie méty. V súčasnosti je prezidentom Východoslovenskej únie karate a bojových umení (VÚKBU) a zároveň vykonáva funkciu viceprezidenta Slovenského zväzu karate. Vzhľadom na dosiahnuté výsledky v trénerskej práci sa stal tiež trénerom štátnej reprezentácie Slovenska v súbornom cvičení kata. Napriek tomu, že hory má rád a často sa do nich vracia, bojové umenie karate je jeho ďalšou celoživotnou láskou. "Karate, ako pohybová kultúra je ideálnou aktivitou dneška. V čase, keď pod lyžicami bagrov a buldozérov miznú ihriská a keď sa zabúda na základný ľudský prejav, akým je pohyb, ostáva cvičenie karate akousi oázou pohybu a duchovného cítenia. Je v ňom skĺbená fyzická i psychická viacúčelovosť. Vytvára prerod človeka, mení ho k lepšiemu a učí ho vážiť si všetko živé. Ale musí mať odborné vedenie a nesmie sa zneužiť na nekalé ciele, lebo svoju podstatu stráca. Nepotrebujete veľa, karate-gi a vôľu chcieť sa učiť. Ostatné príde," odkazuje Július Valenta.