Nový viceprezident U. S. Steel Košice Vladimír Jacko o svojom pôsobení v USA

Domov do Košíc sa vrátil koncom minulého roku po dva a pol ročnom pracovnom pobyte v USA. Hovorí, že sú to skúsenosti na nezaplatenie. Ale tiež, že ho práca v cudzom prostredí s novými kolegami posilnila. Získal nadhľad, ktorý mu po návrate veľmi pomáha. Vladimír Jacko. Nový viceprezident U. S. Steel Košice pre technológiu.

· Pôsobili ste v závode Fairfield Works v štáte Alabama. Ak sa nemýlim, je to jediný závod korporácie v južnej časti Ameriky. Boli ste hádam aj jediným Slovákom, ktorý v tejto oblasti doteraz pracoval. Ako vyzerá tamojšia prevádzka?
Nebol som jediným Slovákom, vo Fairfielde pôsobí tiež Lenka Antalová na úseku účtovníctva a od januára tohto roku Ladislav Halaj. Ja som v závode Fairfield Works pôsobil od júla 2006 až do decembra 2008 v pozícii divízneho manažéra. Vyrábajú tu ploché valcované materiály, ale tiež produkty pre rúrovne vo Fairfielde. Závod zamestnáva približne dve tisíc ľudí a denne produkuje približne polovicu toho čo U. S. Steel Košice.

· Akú predstavu ste mali pri odchode o práci, ktorá vás čakala?
V mojej kompetencii boli údržbárske výkony, energetika a závodná ekológia. Priznám sa, že keď mi ponúkli túto pracovnú pozíciu, mal som o nej iba matné predstavy. Bola to však pre mňa veľká výzva, ale zároveň príležitosť začať niečo odznovu a v úplne inom prostredí.

· Aká bola napokon realita? Čo vás prekvapilo - príjemne, prípadne nepríjemne?
Realita? Bolo dobre, že som sa pripravil na ťažký začiatok. Prekvapilo ma však, ako ma ľudia prijali. Zo začiatku bola citeľná bariéra v komunikácii kvôli ťažkému južanskému akcentu a zároveň mojej úrovni angličtiny. Boli však ochotní pomôcť a hneď spolupracovať. Po určitom čase sa mi jeden z mojich priamych podriadených priznal, že zo začiatku boli skeptickí, ako nám to môže spolu fungovať. Potešilo ma však, že sme postupne nachádzali určitú synergiu amerického a európskeho, resp. môjho štýlu riadenia. Vytýčili sme si ciele a postupne sme ich modifikovali na dosiahnutie lepších a lepších výsledkov. Učili sme sa navzájom. Čo bolo nepríjemné? Viete, že si ani neviem rýchlo spomenúť? Ak by mi aj niečo napadlo, aj tak by to boli len malichernosti, lebo na vážne nepríjemnosti si nespomínam.

· Už ste teda naznačili, že spolupráca s tamojším osadenstvom bola v pohode. Ako ste prekonávali prípadné rozdielnosti?
Spolupracovalo sa mi veľmi dobre. Ľudia skutočne pracovali tímovo. Nie preto, že im niekto nariadil vytvoriť si tím na riadenie, resp. prešetrenie nejakej udalosti a podobne, ale preto, lebo to jednoducho majú v krvi. Vlastne, prostredníctvom mojich detí si spomínam, že už v školách sú k tímovej práci vedení nenásilným, ale zdá sa, že efektívnym, spôsobom. Na začiatku však komunikácia nebola na úrovni, akú som očakával. Po určitom čase sa však dostala do očakávaných štandardov. Porovnávať a generalizovať je však ťažké. Všade na svete nájdete rôzne typy ľudí. Sú mnohí, ktorí robia výbornú seba motivujúcu prácu, ale žiaľ nájdu sa aj takí, ktorým stačí byť v ich závese. Som rád, že v mojej divízii sme takých vôbec nemali.

· V čom bol pre vás pobyt vo Fairfielde prínosom?
Prínos? Nezaplatiteľná skúsenosť. Skúsenosť z cudzieho prostredia, cudzieho jazyka, kultúry žitia, štýlu podnikania a hlavne zbúrania akýchkoľvek bariér môjho života. Viete ako sa hovorí. Čo nás nezabije, to nás posilní. No a mňa to skutočne posilnilo. Už vždy budem porovnávať. Niečo je lepšie v Európe, niečo v USA. Platí to aj opačne, teda niečo je horšie v Európe, ale niečo horšie v USA. Stačí sa otvoriť citlivému vnímaniu týchto skutočností a benefit je úžasný.

· Ako sa žilo v štátoch vašim najbližším? Čo robili?
Pre každého člena mojej rodiny to bola tiež dobrá skúsenosť. Ako vraví staršia dcéra Lenka, nie je jednoduché vyjadriť svoje myšlienky a pocity v cudzom jazyku, ale zaujímavé bolo všímať si odlišné spôsoby žitia a učiť sa im rozumieť. Voľný čas sme si vypĺňali rôzne. Záležalo to od možností a časového priestoru. Mladšia dcéra Diana sa rada zapájala do školských popoludňajších aktivít, hlavne v druhej polovici nášho pobytu. Manželka bola v domácnosti, takže mala priestor na vlastné aktivity, ale zároveň bola celé dni sama. Každý to mal trochu iné, takže to bolo nakoniec pestré. Museli sme si hľadať spoločné záujmy.

· Ako na vás s odstupom času zapôsobili košické železiarne? Čo ste si všimli, že sa zmenilo?
Som tu ešte krátky čas na to, aby som objektívne posúdil, čo sa zmenilo k lepšiemu a čo k horšiemu. Jedno som si však všimol, že je tu akosi smutno. Ľudia vyzerajú byť unavení, vystresovaní a málo motivovaní. Zdá sa, že je potrebné vrátiť sa k hodnote, ktorú sme si na začiatku tak vážili. Ľudia v tejto firme boli a sú skutočnou hodnotou, a tak aj k tejto hodnote musíme pristupovať. Treba im vrátiť dôveru a úctu. Privítal by som, ak by niektorí kolegovia upustili od direktívneho a arogantného štýlu riadenia a začali skutočne tímovo pracovať. Nie je dôležité pekne rozprávať, ale pozorne počúvať. Zabijeme tak dve muchy jednou ranou. Niečo sa môžeme priučiť, ale zároveň ľudia cítia, že sú, ak ich má kto vypočuť, skutočne potrební. Na takýto štýl riadenia však treba skutočne vyzretú osobnosť.

· Ak by ste to teda zhrnuli, čo vám pobyt v USA dal a možno naopak i vzal?
Dal mi veľa. Dal mi skutočný nadhľad nad vecami. Dnes len môžem potvrdiť svoje slová, ktoré ste uverejnili pred dvoma rokmi. Dôležité je určiť si priority. Venovať sa dôležitým potrebám tejto spoločnosti, aby sme mohli dosiahnuť čo najväčší benefit. Naučilo ma to rozoznávať ľudí. Nie je dôležitá farba pleti, jazyk, prípadne náboženské vyznanie, ale skutočná osobnosť a prístup ľudí k svojmu okoliu. Pekný obal nemusí zaručiť pekný obsah. Čo mi pobyt vzal? Boli sme určité obdobie odlúčení od našej rodiny a priateľov, ale to nás len posilnilo, teda v skutočnosti všetko vnímam veľmi pozitívne.