Prví absolventi hutníckej priemyslovky v Košiciach maturovali pred päťdesiatimi rokmi

Zaspomínali si na staré časy. Prví absolventi hutníckej priemyslovky v Košiciach si v piatok 21.júna pripomenuli päťdesiate výročie maturity. Zraz si naplánovali pred Strednou priemyselnou školu elektrotechnickou v Košiciach, na ktorej do roku 1967 študovali okrem elektrikárov aj dopravári, strojári a spomínaní hutníci. Na stretnutie prišlo štrnásť bývalých študentov odboru tepelné spracovanie. Skupinku privítal zástupca riaditeľa Ján Čamek, ktorý abiturientov previedol po priestoroch školy.

Zmenený interiér všetkým pripomenul, ako rýchlo letí čas. Hutníci si prezreli niektoré učebne, šatne, školský dvor a nakukli aj do svojej bývalej triedy. Na chvíľu v nej pobudli, aby si pripomenuli, kde sa učili, stvárali huncútstva a kde napokon i zmaturovali. V skupine jubilantov bol aj hlavný organizátor stretnutia Anton Králik. "V triede nás končilo tridsaťšesť. Po štúdiu väčšina našla uplatnenie vo VSŽ. Pred tým sme však ešte museli absolvovať zaškolenie, ja som bol napríklad v Ostrave. Východoslovenské železiarne boli nový podnik, ktorý len začínal s výrobou. Mali sme to šťastie, že sme zažili nábeh všetkých agregátov," zaspomínal si s nostalgiou. V tom čase museli všetci začínať "od piky", tvrdí, a malo by to tak byť i teraz. Mladému človeku to do života dá veľmi veľa. Anton Králik začínal na jemných úpravniach 1 v divíznom závode Studená valcovňa. Popri zamestnaní vyštudoval vysokú školu. Postupne vystriedal niekoľko pracovných pozícií, neskôr mal na starosti technicko-hospodárske plánovanie. Do dôchodku odchádzal v roku 2005 ako metalurg elektrolytickej pocínovne. O život hutníckeho kombinátu sa zaujíma aj na dôchodku, informácie čerpá napríklad i z Ocele východu. Do podniku, vraví, by sa iste vrátil pozrieť, pretože by veľmi chcel vidieť pozinkovaciu linku č.3, ktorú začali stavať v čase, keď z firmy odchádzal. "Snáď sa mi to niekedy podarí," vyslovil želanie.

Jedným z mála absolventov, ktorí po štúdiu nešli pracovať do košických železiarní, je Milan Uďan. Po vysokej škole dostal "umiestenku" do Oravských ferozliatinárskych závodov v Istebnom. "To, že som nepracoval v košických železiarňach neľutujem. Hutníci mali dostatok uplatnenia aj v iných podnikoch." Prezradil tiež, že na pomaturitné stretnutia sa vždy teší, pretože je zvedavý, ako sa spolužiaci zmenili. Niektorých je, podľa jeho slov, ťažšie rozoznať. Jednoduchšie je to, keď začnú rozprávať. "Niektoré "hlášky" sú jednoducho neopakovateľné."

Prehliadka bývalej školy trvala približne hodinu. Jubilanti sa potom presunuli do jednej s košických reštaurácií, kde večer plný spomienok na spoločné zážitky pokračoval.