Súťaž Ocele východu - Môj dovolenkový príbeh - 2. miesto
Našim hokejistom chodíme fandiť na majstrovstvá sveta od roku 2004 pravidelne každý rok. Viac menej stále tá istá partia. Prvý výjazd do Ostravy bol určite najkrajší.
K Čechom máme blízko. Podobná reč, mentalita, výborná kuchyňa, pivo a samozrejme krásne ženy a hokej.
Vybrali sme sa autom piati. Dodo, Števo, Rado, Marián a ja. Šoféroval som takmer celú cestu tam, aby som naspäť nemusel a mohol si dať pivo. Dorazili sme. Vítali nás
vrtuľníky krúžiace ponad ČEZ Arénu. Na streche ostreľovači, celkom dobre organizačne pripravené, až na ten začiatok. Veľmi prísne bezpečnostné opatrenia a zdĺhavé osobné kontroly, ktoré spomalili
vstup takmer výlučne slovenských fanúšikov natoľko, že väčšina ostala pred bránami.
Do úvodného vhadzovania puku prvého stretnutia ostávalo už iba niekoľko minút. Slováci však chcú vidieť hokej od začiatku. Nevôľa davu sa prejavila takým veľkým
tlakom, že si to odniesli prenosné kovové zábrany a padli. V tom momente som si všimol kukláča. Vysielačkou povolával posily. V tlačenici stál pri mne Števo, ktorého som chytil za rukáv a kričal:
"Utekajme!" a on na to: "Prečo?", "Nepýtaj sa a bež!" K dverám sme dorazili práve včas. Ťažkoodenci urobili za našim chrbtami rojnicu a problém riešili ručne - stručne. Obuškami. Kázal som mu
obzrieť sa a opýtal som sa: "Už vieš prečo?" Odpovedal pohľadom a kývnutím hlavy. Úľava. Ocitli sme sa v útrobách štadióna a bol to úžasný pocit. Zimomriavky. Prvýkrát na majstrovstvách sveta.
Zápas Slovensko verzus Ukrajina. Nikdy na to nezabudnem. Nezabudnem ani na našich päť pív, ktoré vypil Dodo, lebo ho SBS-kár s nimi nechcel pustiť do hľadiska. Na mladíka, ktorý nás vtiahol k mamce
do pohostinstva na Ostrovar za šestnásť a ako so slzami v očiach nadával na rozdelenie Československa. Jeho otec je Slovák, mamka Moravanka a on Čechoslovák. Na množstvo záberov protišmykovej
podlahy v režime šport. To Števo dlho a zaujato sledoval hokej a pritom držal prst na spúšti.
Objektívom oproti podlahe. Na česnečku. Na úsmev Ostraváčky Petry, ktorú som sa snažil pozvať na večerný zápas napriek tomu, že bola novinárka. Uveril som jej, až keď
si rozopla mikinu a ukázala mi svoju akreditačnú kartu. Na pozápasové blinkre a klaksóny áut so slovenskými ešpézetkami. Nad Ukrajinou sme vyhrali 2:0. Potom prišla Viedeň, olympiáda v Turíne,
Halifax - Quebec a Zürich.
Dodnes nás to nepustilo. Fotiek a zážitkov na celú knihu. Hokej je vášeň, aj keď stojí nemálo. Neľutujem, ba práve naopak. Touto cestou prajem všetkým ľuďom (nielen
dobrej vôle) naozaj všetkým, aby mali dostatok prostriedkov na svoje vysnívané dovolenky. Sú medzi nami rybári, poľovníci, športovci, klasici, lenivci, pamiatkari či exoti. Ja ostanem verný hokeju.
FOREVER.