Komentár k CO2

Európska komisia (EK) v minulých dňoch zverejnila balík opatrení, ktorými chce dosiahnuť splnenie klimatických cieľov Európskej únie (EÚ) prijatých v marci 2007: znížiť objem emisií skleníkových plynov o pätinu oproti úrovni v roku 1990 (alebo o 30 percent, pokiaľ dôjde ku globálnej dohode), zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov energií na energetickej skladbe EÚ na 20 percent a dosiahnuť 10 percentný podiel biopalív na tejto skladbe, všetko do roku 2020. Z pohľadu ochrany životného prostredia, zdá sa, správny krok. Možno nie celkom.

Podľa doterajšieho systému emitenti, vrátane našej spoločnosti U. S. Steel Košice, dostávajú takzvané emisné povolenky - kvóty emisií sledovaného oxidu uhličitého (CO2) - bezodplatne od jednotlivých členských štátov, po schválení EK. Na Slovensku ich rozdeľuje ministerstvo životného prostredia. Po roku 2012 bude povolenky na emisie CO2 prerozdeľovať Európska komisia a limity pre 27 členských krajín nahradí jeden - celoeurópsky. Do schémy pribudnú nové sektory (letecká doprava, petrochemický priemysel, výroba hliníka a nitrátov). Zásadná zmena sa však týka najmä systému prerozdeľovania. V súčasnosti sa asi 90 percent emisných povoleniek udeľuje podnikom zadarmo, návrh nového systému však predpokladá drastické zníženie - plný predaj by mal byť po roku 2013 pravidlom pre elektrárne, rafinérie a zachytávanie a uchovávanie uhlíka. Zariadenia v iných sektoroch budú "ťažiť" z postupného prechodu (20 percent formou predaja v roku 2013), pri ktorom bude percento bezplatne poskytnutých povoleniek klesať každý rok tak, aby sa v roku 2020 dostalo na nulu. Časť alebo celé množstvo povoleniek budú musieť podniky nakupovať cez systém tzv. auctioning za trhové ceny. Predávajúcimi budú jednotlivé členské štáty, v menšej miere aj podniky, ktoré budú mať prebytok povoleniek. Výnimky môžu byť udelené len v tzv. energeticky náročných odvetviach, pokiaľ sa u nich preukáže dostatočne veľké riziko vyhýbaniu sa stanoveným limitom presunutím výroby mimo EÚ z dôvodu konkurencieschopnosti. Ak sa pozrieme na povolenky, ktoré majú byť emitentmi v budúcnosti pri navrhnutom systéme získané formou kúpy v aukcii, z ekonomického hľadiska pri absencii obdobného systému pre ich konkurentov mimo EÚ ide o formu dodatočného zdanenia, ktoré zvyšuje ich náklady.

EÚ začala od roku 2005 tlačiť na svoj priemysel, aby znižoval emisie oxidu uhličitého, pretože chce byť svetovým lídrom v ochrane životného prostredia a znižovať množstvo skleníkových plynov v atmosfére, ktoré majú podľa odborníkov vplyv na globálne otepľovanie. Lenže každá minca má dve strany. Európsky komisár pre priemysel Günter Verheugen pred rozhodovaním EK o nových opatreniach povedal, že "nie je proti tomu, aby únia bola príkladom pre svet, je však proti tomu, aby spáchala ekonomickú samovraždu". Čo iné totiž nastane, ak emisie budú radikálne znižovať len producenti v EÚ, ale už nie tak vehementne v Rusku, v Ázii či inde vo svete? My, v EÚ, budeme vzorní a budeme životné prostredie znečisťovať menej. Budeme však veľmi pravdepodobne menej vyrábať a možno tým pochováme časť vlastného priemyslu. Desiatky, ak nie stovky tisíc ľudí prídu o prácu. Dopyt po materiáloch, či výrobkoch, ktoré takýto model ohrozí, napríklad po oceli, však ostane rovnaký a čo sa nevyrobí v EÚ, uspokojí sa výrobou inde vo svete. A kým v Európe sa podľa štatistík pri výrobe jednej tony ocele vypustí do ovzdušia v priemere 1,3 tony CO2, v Číne to v roku 2006 boli až 2,55 tony CO2. Z environmentálneho pohľadu tak dôjde k absurdnému výsledku - v konečnom dôsledku sa totiž napriek snahe Európy dostane do ovzdušia viac emisií, menej z EÚ ale oveľa viac z iných krajín, kde je, napríklad výroba ocele, oveľa náročnejšia z pohľadu CO2 intenzity. Európska únia je pri ochrane ovzdušia veľmi ambiciózna. Prílišné a neuvážené úsilie však môže zničiť jej priemysel. Ak bude EK bezhlavo "búšiť" do limitov CO2 a jej úsilie nebudú nasledovať aj iné medzinárodné veľmoci, budú oceliarne, hlinikárne či cementárne v Európe nútené presunúť výrobu do iných častí sveta. Napríklad do Číny či Indie, ktoré síce podpísali Kjótsky protokol, ale nemajú stanovený záväzok na znižovanie emisií a problémy s vypúšťaným množstvom CO2 nie sú pre nich prioritné.

Európsky oceliarsky priemysel zamestnáva 370 tisíc ľudí priamo, ďalší milión nepriamo a spolu so subdodávateľmi, napríklad v automobilovom priemysle, až 22 miliónov ľudí. A práve o nich ide.