Príbeh pacientky z klubu Viktória pri košickej pobočke Ligy proti rakovine
Keď som ochorela na nádor prsníka, netušila som prečo. Nikdy som nebola vážnejšie chorá, žila som zdravo, športovala som. Preštudovala som si všetky dostupné brožúry,
surfovala som na internete, dokonca som sa pustila aj do odbornej literatúry. No to, čo som hľadala, som nenašla. Žiadne rizikové faktory, žiadne nádory v rodine, nesedel ani vyšší vek, priveľa
tukov v potrave, nadbytočné kilogramy, ani údaje, ktoré sa týkali zvýšenej tvorby estrogénov.
Odpoveď som našla nečakane v malom Sprievodcovi, ktorý sa mi dostal do rúk v čakárni onkologickej ambulancie. Psychika! Riziková osobnosť a priveľa stresu v posledných
dvoch rokoch. Áno, to sedelo! Zomreli mi obaja rodičia a pár mesiacov predtým som zažila veľkú osobnú prehru, čosi, čo mi vzalo silu žiť. Nedokázala som o tom hovoriť. Doteraz to nedokážem. Ale
pochopila som, že sa s tým musím vyrovnať, či už sama, alebo s pomocou niekoho, možno psychológa. A viem, že musím dokázať otvoriť to bolestivé miesto hlboko v sebe, inak bude pôsobiť ako čierna
diera, ktorá do seba vtiahne všetku moju radosť i energiu.
Ak to celé zhrniem, vidím sa ako niekto, kto sa neustále snaží spĺňať cudzie želania bez pomoci, či pochvaly. Nikdy som neprejavovala hnev, aj keď bol vo mne
nahromadený, trápili ma pocity krivdy, aj smútok nad tým, že si to nik nevšíma. Dusila som to v sebe, až kým nevybuchol ako sopka. Ocitla som sa v životnej pasci, z ktorej som sa nedokázala
vymotať.