S generálnym manažérom Mon Valley Antonom Lukáčom o práci a živote za Atlantickým oceánom

Ako už Oceľ východu informovala, United States Steel Corporation vymenovala pred niekoľkými mesiacmi Antona Lukáča za generálneho manažéra závodu Mon Valley. V tejto pozícii je zodpovedný za všetky výrobné prevádzky v okolí Pittsburghu, vrátane závodov Edgar Thomson v Braddocku a Irvin vo West Miffline, ako aj koksárenského a chemického závodu v Clairtone. Takisto zodpovedá za galvanizačnú prevádzku vo Fairlesse neďaleko Philadelphie. Oceľ východu hovorila s Antonom Lukáčom o jeho práci v amerických prevádzkach, ale aj o živote a pobyte jeho rodiny v Spojených štátoch.

· V USA ste už od roku 2003. Prešli ste viacerými pozíciami, v súčasnosti ste generálnym manažérom závodu v Mon Valley. Čo je vašou pracovnou náplňou na novom pôsobisku?
Samozrejme, riadiť zverené prevádzky a starať sa o ich efektívnosť a ďalší rozvoj.

· Vidíte nejaký diametrálny rozdiel medzi americkými a európskymi prevádzkami korporácie?
Technológia a zariadenia sú v princípe rovnaké, avšak vo výrobe aj v úradoch je menej ľudí. Vidím však, že tieto rozdiely sa v posledných rokoch intenzívnejšie stierajú.

· Čo bolo pre vás najťažšie, keď ste prišli do USA?
Prvý deň ma tu poznal každý. Mne to trvalo podstatne dlhšie, kým som ja spoznal ich, a najmä americké mená mi robili a stále robia ťažkosti. Ináč, hutníctvo je odbor, kde o ťažkosti a výzvy nikdy nebola a ani nikdy nebude núdza, a tak je to aj v mojom prípade. Človek to už tak berie, že ťažkosti sú tu na to, aby sme ich prekonali a prípadne ich využili na nevyhnutné zmeny, a niečo sa popritom aj naučili. Výzvy sú vlastne príležitosti, ktoré sa musíme naučiť efektívne využívať, ak chceme, aby firma a my, ako jednotlivci, sme boli úspešní. A v tom je krása manažmentu.

· Ako vás prijali vaši americkí kolegovia?
Nemal som s tým žiadny problém, a pravdu povediac, prakticky som sa nad tým doteraz ani nezamyslel.

· Ako vyzerá váš bežný deň na pracovisku?
Každý deň je iný, avšak zvyčajne začínam o pol siedmej oboznamovaním sa s problémami dňa. Trikrát do týždňa mám o ôsmej konferenčný hovor so svojimi závodmi a raz týždenne poradu so svojím tímom. Dopoludnia sa väčšinou snažím pracovať na koncepčných otázkach a projektoch, zatiaľ čo popoludní trávim čas v mojich prevádzkach.

· Popri vašich povinnostiach zrejme nemáte veľa voľného času, ale ak si ho nájdete, ako relaxujete?
Keď môžem, tak fotografujem. Nebýva to však často, ale o to viac ma to zaujíma. Ináč čítam a občas rekreačne športujem, v zime lyžujem, hrám bowling a v poslednom čase trochu aj golf.

· Keby ste mohli, aké skúsenosti z USA by ste preniesli na Slovensko a naopak?
Tento proces sa už začal. Moji americkí kolegovia uplatňujú na Slovensku typický americký leadership, zatiaľ čo ja sa ho snažím tu v USA skĺbiť s efektívnym delegovaním a aktívnejším zapájaním talentov do riadiaceho procesu. Dnes sa však aj v Spojených štátoch veci postupne menia. Nová generácia manažérov má iný rebríček hodnôt, v mladých rodinách väčšinou pracujú obidvaja partneri a závislosť jednotlivca na firme sa oslabuje. Demografické zmeny posilňujú zastúpenie menšín. Reakciou na to je, že naša firma začína pracovať na zmene vlastnej kultúry, aby zohľadnila tieto demografické a hodnotové posuvy.

· Chodíte niekedy na hokej v Pittsburghu? Nedávno sa v slovenských médiách mihla správa, že Tučniaci sú najperspektívnejším hokejovým klubom v NHL. Ako to vidíte vy?
Minulú sezónu, keď hrali mizerne, som ich videl niekoľkokrát. Túto sezónu som sa však na hokej vôbec nedostal. Avšak sledujem ich a súhlasím, že majú mladý a veľmi perspektívny tím. Bude záležať na vedení Tučniakov, či ho dokážu udržať pohromade. Ak áno, tak sa podľa mňa v budúcom roku dostanú v play off podstatne ďalej a o rok na to budú hrať vo finále.

Oceľ východu oslovila aj manželku Antona Lukáča, Magdu:

· Ako sa zžila vaša rodina s pobytom v Spojených štátoch?
Začiatky boli ťažké, ale snažili sme sa myslieť na pozitíva, na to, čo sa nám tu páči a postupne sme sa v novom domove udomácnili. Našli sme si okruh spoločných známych a priateľov. Zatiaľ čo sa deti adaptovali na nové školy a jazyk veľmi rýchlo, nám, a najmä mne, to trvalo trochu dlhšie. Stále nám však chýba rodina, priatelia a, samozrejme, naše Slovensko.

· Čo vás najviac zaujalo na americkom spôsobe života? Sú veľké rozdiely medzi Američanmi a Slovákmi?
Služby sú tu na veľmi vysokej úrovni, a prakticky tu nie je nič nemožné. Žije sa tu preto pohodlnejšie, ale aj drahšie. Ľudia sú tu viac flexibilní a priebojní. Myslím si, že všetko to začína už v školách, ktoré fandia jednotlivcovi. Každé dieťa má svoj vlastný ročný študijný plán založený na jeho schopnostiach a talente. Deti sú menej závislé od rodičov a väčšina z nich si po dovŕšení plnoletosti začína veľmi rýchlo žiť svoj vlastný život. U nás na Slovensku sa rodiny držia viac pokope a ľudia sa menej sťahujú.