„Hneď 25. februára som chcel utekať na hranice, boli to obrovské emócie po vypuknutí vojny na Ukrajine, len kým som sa vybral, už na sociálnych sieťach avizovali, že v Ubli je až dvojkilometrový rad áut a vyzývali , aby tam ľudia nechodili. Podobne ako ja, zmýšľali teda mnohí“ hovorí jeden z dobrovoľníkov, našich kolegov – železiarov Gabriel Bardiovský a dodáva: „tak som sa rozbehol aspoň na veľký nákup, ktorý som odniesol na radnicu Starého mesta.“
Prešlo pár dní a Gabriel Bardiovský sa stretol s ďalším kolegom, ktorý ako dobrovoľník pracoval na železničnej stanici a pridal sa k nemu. Jeho práca spočívala najmä v tom, že odprevadil ukrajinské mamičky s deťmi k vlaku, alebo pomohol s kuframi, či vyhľadať a kúpiť lístky na spoj. Tak isto bolo potrebné poradiť, kde zmeniť alebo vybrať peniaze, kde sa registrovať, kde nájsť krátkodobé ubytovanie, prípadne vyhľadať lekársku pomoc. Dobrovoľníctvu sa venuje dlhé roky. Napriek tomu, ako hovorí, sa doteraz ešte nikdy nestretol s takou veľkou dávkou solidarity, empatie a ochoty pomáhať. Niektorí dobrovoľníci si vyberali dovolenky, aby mohli pomáhať. Na úkor vlastných rodín, komfortu času i peňazí.
Neskôr sa Gabriel pridal k tímu, ktorý pred kúpaliskom Červená hviezda varil guláš. „Ani neviem, ako som sa tam priplietol a už ma menovali za šéfkuchára, asi som im veľa do toho „kibicoval“, spomína a pokračuje: „Boli sme tam skvelá partia. V mojom gulášovom tíme bola doktorka prírodných vied z Botanickej záhrady, umelecký kováč, učiteľka z materskej školy, referentka z daňového úradu a študent Právnickej fakulty. No a ja, personalista z USSK. Predtým sme sa vôbec nepoznali. Keď niekto dva dni za sebou nemohol prísť, už sme si volali, či sa niečo nestalo. Inak to bol ukážkový praktický príklad, v manažérskej terminológii, „diverzity a inklúzie“, keď rôzni ľudia , v tomto prípade čo do veku, pohlavia, vzdelania a profesie, ťahajú za jeden povraz.“
Utečenci, s ktorými sa stretol, sa podľa jeho slov, ani raz nesťažovali. A to napriek útrapám a obrovskému stresu, ktoré mali za sebou. Nikdy sa nepredbiehali v rade, nestrkali sa, nekričali po sebe. „Boli veľmi slušní, za všetko veľmi vďační a ženy i deti navyše veľmi pekné,“ hodnotí svoje postrehy Gabriel. Medzi jednotlivými várkami prípravy a podávania guláša bol pomáhať aj na čéhačke. Asi navždy mu zostanú v pamäti slová jedného ukrajinského colníka : Je to obrovská pomoc čo robí pre nás Slovensko a obrovská vďaka za to. Ale viete, že je ešte niečo dôležitejšie, za čo vám vďačíme najviac? Že k vám beriete naše ženy a deti. My môžeme byť hladní a vo vojne, ale ony nie. Zverili nám totiž s dôverou to najcennejšie čo majú – svoje ženy a deti.“
V súčasnosti sa chce venovať viac koordinácii dobrovoľníckej pomoci a prepojeniu jednotlivých stanovíšť. „Bolo by fajn, keby sa tieto aktivity synchronizovali, napríklad kde a konkrétne s čím je potrebné v danom čase najviac pomôcť. Výborná by bola centrálna on-line platforma. Kým na jednom mieste majú (relatívny) dostatok hygienických potrieb, možno súrne potrebujú sunar, hygienické obrúsky, vložky, či kojeneckú vodu…,” predstavuje Gabriel Bardiovský svoje ďalšie plány v dobrovoľníckej činnosti.
Foto: Príležitostný šéfkuchár Gabriel Bardiovský je na fotografii vpravo.
